Nezabudnuteľný výraz :-)

Môj muž je takmer o 10 rokov starší ako ja. Už dlhší čas si želal mať dieťa. Ja som však päť rokov študovala a potom som horúčkovito naháňala prax. Keď som otehotnela, manželovi bolo 37 rokov. Tehotenstvo a očakávanú radostnú udalosť azda prežíval viac ako ja (teda ako kedy, za niektoré svoje nálady by som sa dnes prepadla od hanby ;-) ).

Keď nastal termín pôrodu, nič sa nedialo. Prenášala som už 3. deň a boli sme doma stále nervóznejší. Manžel si zo mňa robil žarty, že nakoniec aj tak porodíme až na jeho meniny. Deň pred týmto dátumom som sa na neho ráno už vyrútila, nech vypustí zlé myšlienky, že mi to aj tak vyvolal on, to prenášanie :-(

A hľa, ráno som upratala celý náš dom, vydrhla schody, potom si dala obvyklú 5 km dlhú trasu lesom, aby som prišla na iné myšlienky. Po príchode manžela z práce sme išli navštíviť jeho brata a potom zaplatiť za smetné nádoby. Nič stále nenasvedčovalo pôrodu a ja som sa začínala zmierovať s ďalším dňom čakania. Po príchode domov ma zastihla prvá kontrakcia, kontrakcie sa veľmi zrýchľovali, o 3 hodiny sme išli do pôrodnice.

Tu nám lekár a pôrodné asistentky povedali, že to vyzerá tak na 8 hodín. Takmer som sa prevrátila. Odhad to síce bol, ale mierne nepresný. Za necelé 3 hodiny bol malý na svete.

Na čo však nikdy nezabudnem, bolo, aký bol môj muž úžasný, a na ten výraz úplného úžasu a šťastia, keď malý vykĺzol celý von. Takto sa na mňa môj muž nepozeral azda ani na svadbe ;-) Kedykoľvek mám krízu alebo ma sužujú pochybnosti, vždy si na jeho úžasný výraz spomeniem a je mi zase dobre.

A mimochodom, malý sa narodil dve a pol hodiny po polnoci na manželove meniny ;-D