Separačná úzkosť

Prvých 6 mesiacov - dieťa väčšinou príliš nerozlišuje ľudí, ktorí sa oň pravidelne starajú. Nechá sa upokojiť každou osobou, ktorá sa k nemu správa pekne. V tomto období prežívajú separačnú úzkosť skôr rodičia.

6 až 12 mesiacov - dieťa si vytvára špecifický vzťah k jednej osobe, ktorá sa oň najčastejšie stará, a cíti sa bezpečne iba vtedy, ak je táto osoba nablízku. Plač sa stáva osvedčeným prostriedkom na privolanie mamičky späť, keď odíde do vedľajšej miestnosti.

1 až 2 roky - dieťa sa učí samostatnosti, separačná úzkosť sa prejavuje predovšetkým strachom z neznámych ľudí a neznámeho prostredia. Predtým dieťa odpovedalo cudzím ľuďom na ich úsmev svojím úsmevom, teraz je hanblivé, mlčí, skrýva sa za mamičku alebo sa dožaduje nosenia.

2 až 4 roky - separačná úzkosť by mala v tomto období postupne miznúť. Dieťa získava sebadôveru, učí sa komunikovať s dospelými ľuďmi aj s ostatnými deťmi. Je ľahké ho niečím zaujať a tak prekonať prípadnú neistotu a strach.

5 rokov a viac - väčšina detí je v tomto veku už natoľko sebavedomá a samostatná, že sa na príchod do škôlky (školy) alebo na opatrovanie u babičky skôr teší, než aby to pre ne bolo zdrojom stresu.

Niektoré deti môžu prežívať separačnú úzkosť aj v mladšom školskom veku, prípadne sa im môže kedykoľvek vrátiť v prípade veľkých zmien v rodine či živote. Ak úzkosť narúša dieťaťu život, často ho bolí bruško alebo hlava, má strach z návštevy škôlky či školy, vždy by ste situáciu mali prebrať s odborníkom.

Ako som už spomenula vyššie, separačnú úzkosť nemožno odstrániť, na druhej strane svojím konaním môžete jej prejavy zmierniť. Zachovajte pokoj a správajte sa k svojmu bábätku láskavo, nie je rozmaznané, je to súčasť jeho vývinu. Aj keď ho v čase separačnej úzkosti budete často nosiť a robiť mu spoločnosť, ani tak ho nerozmaznáte, len naplníte jeho potreby. Pri zmierňovaní prejavov vám rozhodne nepomôže dieťa ignorovať, karhať alebo dokonca nechávať vyplakať.

Tu sú rady, ktoré vám môžu pomôcť:

• Nechávajte dieťa aspoň na krátky čas na opatrovanie iným osobám ešte predtým, než u neho prepukne separačná úzkosť. Dieťa si tak zvykne na prítomnosť iných ľudí ešte v čase, keď dobre reaguje na každú osobu, ktorá sa správa láskyplne.
• Odchádzajte od dieťaťa až po jedle a spánku. Ak je dieťa hladné alebo unavené, prežíva separačnú úzkosť silnejšie. Ak je to možné, neopúšťajte ho v čase, keď je choré alebo ho niečo bolí.
• Ak máte takú možnosť, nechávajte dieťa v starostlivosti stále rovnakého človeka, na ktorého je dieťa zvyknuté.
• Trénujte odchádzanie od dieťaťa na krátky čas a postupne dobu predlžujte tak, ako si dieťa bude zvykať.
• Nechávajte dieťa opatrovať v domácom prostredí.
• Ak necháváte dieťa inde ako u vás doma, snažte sa, aby to bolo aspoň známe prostredie, kde už dieťa predtým bolo s vami a páčilo sa mu tam. Zostaňte s dieťaťom, kým si v novom prostredí nezvykne, a potom až odíďte. Dieťa si so sebou môže vziať svoju obľúbenú hračku, aby sa cítilo bezpečnejšie. Buďte v pohode, keď dieťa odovzdávate.
• Pri odchode buďte pokojní a pozitívne naladení. Deti citlivo reagujú na vašu náladu.
• Pri odchode povedzte dieťaťu, že odchádzate, a ubezpečte ho, že sa zase vrátite späť, a potom odíďte. Môžete si vytvoriť nejaký rituál.
• Po rozlúčení sa už nevracajte, ani nereagujte na plač dieťaťa. Ak sa budete stále vracať alebo sa rozhodnete radšej nikam nechodiť, len tým posilníte úzkostlivé správanie dieťaťa a nabudúce sa situácia bude znova opakovať. Ak zľavíte zo svojich plánov, dieťa sa ľahko naučí, že keď bude plakať, dosiahne všetko, čo si zmyslí.
• Neodchádzajte bez rozlúčenia, napríklad vo chvíli, keď je dieťa zaujaté hrou. Dieťa by malo pocit, že sa na vás nemôže spoľahnúť. Nabudúce vás bude viac strážiť.
• Neklamte dieťa, že idete len do pivnice, keď odchádzate na dlhší čas, ani neodvádzajte jeho pozornosť. Malé dieťatko ľahko oklamete, ale separačná úzkosť to môže len zhoršiť.
• Ubezpečte dieťa, že sa vrátite.
• Posilňujte sebavedomie dieťaťa. Podporujte ho v tom, aby bolo odvážne a samostatné, krôčik po krôčiku.
• Dodržiavajte dohody s dieťaťom. Predovšetkým dbajte na to, aby ste dieťa vyzdvihli v dohodnutom čase alebo sa včas vrátili domov. Ak sa oneskoríte, dajte to vedieť osobe, ktorá dieťa opatruje, aby to mohla v prípade potreby vysvetliť dieťaťu.
• Nestavajte dieťa pred hotovú vec. Večer predtým alebo ráno mu oznámte, čo ho čaká. Ak sa mu to nebude páčiť, opýtajte sa ho, čo by potrebovalo, aby sa mu popoludní napríklad s ockom páčilo.

Podľa toho, ako batoľatá reagujú na odlúčenie rodiča, rozdeľujú vedci tieto typy:

• Deti, ktoré majú bezpečnú väzbu, teda pocit bezpečia - odlúčenie je pre ne síce stresujúce, ale majú dôveru v mamičku, že sa im vráti a poskytne útechu a bezpečie. Tieto deti majú aj v neskoršom veku dôverný vzťah s rodičmi, lepšie sa adaptujú a vraj sú úspešnejšie v rôznych oblastiach života.
• Deti vzdorujúce, zamerané na uisťovanie - aj tieto deti protestujú pri odchode rodiča, ale odmietajú po návrate ich útechu. Majú totiž skúsenosť, že sa pri uspokojovaní potrieb na rodičov nemôžu vždy spoľahnúť. Aj v neskoršom veku potrebujú stále istotu, že ich má človek rád, upínajú sa často na svojich rovesníkov.
• Neprejavujúce sa - takéto deti nesmútia pri odchode rodiča, ani neočakávajú útechu pri návrate. Zdanlivo sa javia ako nezávislé, opak je však pravdou, v ostatnom prostredí na seba upútavajú pozornosť. Sú to deti, ktorým neboli opakovane splnené ich potreby, na rodičov sa nikdy nemohli spoľahnúť, často boli ponechané osamote a rodičia ich nechávali vyplakať. V skutočnosti pri odlúčení takéto dieťa prežíva neskutočný stres a zvyšuje sa jeho tepová frekvencia. Keď tieto deti vyrastú, sú ich emócie také silné, že ich desia a potláčajú ich. Najlepšia je pre ne odborná pomoc.

Máte aj vy skúsenosť so separačnou úzkosťou? Ako toto obdobie prežívali vaše deti a ako vy? Podeľte sa s nami o vaše skúsenosti v diskusii alebo v komentári pod článkom.

• IPčko — Krízová linka pomoci IPčko, nonstop a bezplatne 0800 500 333
• Liga za duševné zdravie — Linka dôvery Nezábudka, nonstop a bezplatne 0800 800 566