Tma, tma, tma...

Je tma, čas, v ktorom som vstávala ako dieťa do škôlky (síce bola babka doma a mohla som vstávať za svetla, ale prečo by ona vstávala a niekam so mnou chodila. Asi sa toto dedí z generácie na generáciu, lebo moja mamka je jej úplná duševná kópia. Ja budem rovnaká, tešte sa vnúčatá :-D)

Je tma, čas, v ktorom som vstávala do školy (krásne časy slobody. Kde som brala toľko peňazí?)

Je tma, čas, v ktorom som sa vracala z večierkov (Prespala som potom celú sobotu. Chodila som prázdnym busom, nie taxíkom ako môj muž, ktorý nevie, kde je zastávka autobusu. Tak preto som mala dosť peniažkov :-))

Je tma, čas, v ktorom som vstávala do práce (ach, ako mi chýba mrznutie, zamŕzanie na vlakovej zastávke, keď prípojný vlak zabudol, že musí čakať. Stane sa)

Je tma, čas, keď moje deti nemusia vstávať, pretože majú mamičku doma (mamička by však rada spala).

Je tma, čas, keď čítame rozprávku, raňajkujeme a plníme úlohy z adventného kalendára (skladáme domček na sviečku)

Je tma, najkrajší čas, ktorý teraz prežívam, a som rada za ten čas.