Žiadny med to nebol, 2. časť

Ako som už písala, môj život nebol jednoduchý. Mala som problémy v škole so spolužiakom, ktorý ma nenechal na pokoji a jeho obťažovanie sa stupňovalo. V ôsmej triede to vyústilo tým, že raz, keď som sa vracala zo školy domov, som nič netušiac vošla do domu a tam na mňa čakalo prekvapenie. Nielenže tam bol on, spolužiak, ale aj nejaký jeho kamarát. To najhoršie prišlo potom. Nechceli ma pustiť do bytu a ten jeho kamarát ma chytil zozadu a aby toho nebolo málo, tak si vzal nejakú strunu a omotal mi ju okolo krku. V tej chvíli mi bolo jasné, že ma čaká peklo a asi aj posledné chvíle života. Stále som si hovorila, ešte nechcem umrieť. Som taká mladá, prečo sa mi to musí stať? Vzhľadom na to, že boli dvaja, nemala som šancu nejako sa vymaniť zo zovretia. Nikto nikde nebol, aby mi pomohol, aj keď to bolo v dome, napriek tomu tam práve naschvál nikto nešiel. Myslela som, že to budem mať čoskoro za sebou. Ani kričať som nemohla, ako ma ten jeho kamarát priškrcoval. Prišlo mi, že to trvá dlho. Ale ako zázrakom niekto do domu predsa len prišiel. Obaja sa zľakli a pustili ma. V tej chvíli som dostala šancu utiecť do bytu. Rýchlo som sa zdvihla a bežala som priamo, čo mi ešte sily stačili. Doma som sa snažila popadnúť dych. Sadla som si na zem a rozmýšľala, prečo práve ja toto musím prežívať. Bála som sa ísť von, alebo aj do školy. Nikomu som nemohla nič povedať, však by mi nikto neveril. Potom, ale akoby sa nič nedialo. On odišiel do inej školy, ja som prestúpila do deviatej triedy. Potom som už mala pokoj. Alebo som si to myslela. Čas utekal ako voda, nastúpila som na strednú školu a tam sa začalo ďalšie peklo. So mnou do triedy chodili tri dievčatá väčšie ako ja, a tak keďže som si nikoho nechcela veľmi všímať, uzavrela som sa do seba. Ony si ma vybrali ako obeť a celé tri roky ma neustále šikanovali. Ostatní spolužiaci sa len smiali alebo nerobili nič, takže som v tom bola zase sama. Trvalo to celé tri roky a ja som bola už zúfalá. Na strednej nikoho nezaujímalo, že sa tam niečo deje. Keď som postúpila do štvrtého ročníka, tak sa našťastie všetko zmenilo. Tie tri odišli do inej časti budovy a ja som mala konečne po pekle. No nechávať sa neustále zatvárať na záchodoch alebo prilepovať k stoličkám nebolo nič príjemné. Život sa so mnou naozaj nemaznal. Život plynul, ja som skončila školu a nastúpila do zamestnania. Stále sa okolo mňa motalo veľa chlapov alebo mužov a ja som dosť dávala najavo, že nemám záujem. Nejako ma život netešil. Ani doma to nebolo dobré. Otec veľa pil a fajčil. Keď sa mu niečo nepáčilo, tak ma bil. Ja som ho za to nenávidela až do špiku kostí. Naozaj by som to nikomu neprala. Keď mi bolo tak dvadsaťjeden, zoznámila som sa s takou partiou, veľa ľudí, a bol tam aj jeden, ktorý stále pokukoval. No ja som oňho nemala záujem a nechcela som si nič začínať, ale nejako ma časom niečo na ňom lákalo. Síce nič moc, ale asi to časom bolo viac, keď u mňa potom niekedy aj prespal. No bohužiaľ, na moju smolu som neskôr zistila, že sa z neho vykľul zlodej a násilník. Dokonca som neskôr tiež prišla na to, že mi ukradol peniaze a náhradné kľúče a keď som bola v práci, tak mi totálne vykradol byt. Keď som to nahlásila na polícii, lenže jemu to prešlo a nakoniec sa to takmer všetko obrátilo proti mne. Takže som po tom začala všetkých chlapov nenávidieť. Bolo mi na grc. To mám takú smolu len ja? Bolo mi do plaču, byt vyzeral ako po výbuchu. Všetko rozhádzané, veľa vecí ukradnutých a ja sama nad svojím spracovaným životom. Už som si myslela, že pre mňa žiadne šťastie neexistuje. Tiež sa v mojom živote objavil policajt, spočiatku to bolo super, potom sa z neho ale stal psychopat a ja som zase skončila sama. Tak som si povedala dosť, asi nie som zrelá na vzťahy a mám smolu na normálneho chlapa. Bolo mi zrazu 27 a ja som vlastne nemala žiadne pekné zážitky. Kam sa bude môj život uberať ďalej? Žiadny chlap ma nezaujímal a čas plynul. Zrazu som si uvedomila, že všetky známe okolo mňa majú už deti a ja stále nič. Čas utekal a ak chcem dieťa, tak by som preto niečo mala robiť. Raz som sa náhodou cez net zoznámila s mužom. Pôsobil na mňa celkom normálne. Pozval ma von. Hovorila som si, že keď s ním pôjdem von medzi ľudí, tak mi nemôže nič urobiť, keby náhodou zas niečo skúšal, tak to by som sa už nedala. Dospelá som a uvedomila som si, že sa môžem brániť. Stretli sme sa a zrazu sme spolu dodnes. Aj keď máme zlé dni a je to niekedy ostré, napriek tomu nikde nie je napísané, že existuje vzťah, kde je to naprosto dokonalé. Máme dve deti a snáď sa tá smola už vytratila..............