Láska nebeská...

Dlho som zvažovala, či napísať, alebo nie, svoj príbeh o tom, ako sme k deťom prišli aj neprišli ...

Ale to najhoršie už mám za sebou a snáď tento príbeh niekomu pomôže, že v tom nie je sám.

Začalo to asi takto :)

S manželom sme sa o bábätko snažili už skoro dva roky, medzitým sme sa stihli zobrať, dokonca si aj povedať, že budeme stavať „hniezdočko lásky“ ďaleko od rušného veľkomesta. No bábo stále neprichádzalo:( Začal sa kolotoč vyšetrení... manžel to niesol ťažko, asi ako každý chlap. Mal strach, že chyba je v ňom a zároveň sa bál o mňa. Ale bol a je v úplnom poriadku, rovnako ako ja.... Moja gynekologička mi nasadila tabletky na lepšiu tvorbu vajíčok a z milovania sa stala povinnosť. Ach jaj:( kto toto nezažil, asi nepochopí. A bábo stále neprichádzalo. Až sme sa dostali do reprodukčného centra Gennet a obehli si základný vyšetrovací kolotoč. Pri ďalšej návšteve zistila doktorka, že mám krásne veľké vajíčka a dala nám domov injekciu, že mi ju má manžel o dva dni pichnúť a ak budeme mať záujem, ďalší deň máme prísť, jemu odoberú spermie a ja podstúpim „inseminácia“. Uff, to bol fofr! Nebol čas rozmýšľať, jednoducho sme do toho išli. Modlila som sa, aby to vyšlo a my už nemuseli prechádzať ničím ďalším. A svete div sa, asi týždeň na to ma začali veľmi bolieť prsia a hoci to bolo ešte skoro, urobila som si tehotenský test. Verte mi, robila som si ich predtým už asi 100, ale keď sa na ňom objavili dve čiarky, musela som vziať návod a pozrieť sa, že to naozaj znamená, že som tehotná :) Na tú radosť a zároveň pocit šťastia nikdy nezabudnem.

V tehotenstve mi bolo asi do 5. mesiaca hrozne zle, schudla som, ale bola som rada, že som tehotná a dočkáme sa vytúženého a vymodleného bábätka. Míša sa narodila a začal sa frmol. Stavali sme, pendlovali medzi Prahou a našou dedinou, zariaďovalo sa, čo bolo treba, aby sme sa čo najskôr mohli presťahovať do domčeka. Miška mala 9 mesiacov, keď sme sa presťahovali, no a s manželom sme si povedali, že by sme sa mali začať pokúšať o druhé bábo, keď nám to pri tom prvom nešlo.

No a rana z jasného neba bola tu :) Otehotnela som na prvý pokus! A viete, čo mi povedala moja gynekologička? Že keby sa všetky ženy hodili do pohody, tak reprodukčné centrá môžu zavrieť :) Musím povedať, že v našom prípade to naozaj platí a dvojnásobne! Miška mala 1,5 roka a narodil sa jej braček Zdeněk. A to mi len začal doma zhon. Vždy som rozmýšľala, čo je horšie, či mať deti takto krátko po sebe, alebo mať dvojičky. Poviem vám, masaker! Ale s manželom sme si aj tak pohrávali s myšlienkou tretieho dieťaťa. Ja som už od puberty chcela mať tri deti a manžel sa tej myšlienke nebránil. Ale dohodli sme sa, že aspoň dva roky počkáme, snáď aby som sa nezbláznila :)

Po porade s mojou gynekologičkou sme dospeli k záveru, že si nechám zaviesť nehormonálne teliesko, ktoré je na dva roky a ja som aj tak žiadne hormóny nikdy brať nemohla, takže to pre nás bola vlastne jediná možnosť. Tak som si teliesko nechala zaviesť a pri tom našom rodinnom zhone otehotnela, aj napriek tomu, že pravdepodobnosť bola len 2 %. Tak toto bola rana ako z jasného neba. Podľa môjho výpočtu sa dieťatko malo narodiť dva roky po Zdeňkovi. Noooo, boli sme s manželom v šoku, ale dieťa sme chceli, a tak sme mali zároveň aj obrovskú radosť. Všetko prebiehalo v poriadku, výsledky všetkých testov vychádzali zo všetkých detí najlepšie.

Až bohužiaľ na klasický ultrazvuk na konci 5. mesiaca (22tt). Keď mi pán doktor na genetike (chodila som tam vzhľadom na svoj vek, ktorý prekročil hranicu 35 rokov) povedal, že to vyzerá, že dieťa nemá vyvinutú bránicu - bránicová hernia - a teda žalúdok tlačil na pľúca a srdce zároveň. Strašný pocit, krvi by sa vo mne nikto nedorezal, navyše to bol prvý ultrazvuk, na ktorý som išla sama, nezohnali sme totiž opatrovateľku... Tá bezmocnosť bola príšerná. S roztrasenými rukami som musela zavolať manželovi, že o dve hodiny mi budú odoberať plodovú vodu a musí po mňa prísť aj s deťmi. Ďalší deň som bola objednaná na podrobný ultrazvuk k Apolináři, či sa naozaj potvrdí vada a v akom rozsahu ju uvidia experti. Dostala som sa do rúk „naj“ profesora a ten bohužiaľ vývojovú vadu potvrdil a tiež vo veľkom rozsahu. Prebral s nami (to už bol so mnou aj manžel) všetky možné varianty a my sme sa mali rozhodnúť, čo ďalej. Mala som na to ale len dva dni, pretože som už bola v 22tt. Tieto dva dni boli pre nás s manželom to najhoršie na svete :( Verte mi, nič horšie som nezažila a hlavou sa mi preháňalo tisíc variantov, čo ak a čo keby....

Nakoniec sme zvolili tú najmenšiu bolesť pre nás pre všetkých. Išla som na vyvolaný pôrod/potrat vo 23tt. Hrozné!!! Triasla som sa na príjme, plakala, keď ma manžel musel nechať pri Apolináři a modlila som sa, nech je to čo najrýchlejšie za mnou :( Tie stavy môjho tela a mojej mysle vám tu radšej popisovať nebudem, ale vďaka bohu, to všetko prebehlo rýchlo - vraj to bolo preto, že som už 2x rodila, a ja som mohla druhý deň dopoludnia domov.

Nad vodou ma držali fotky mojich dvoch zdravých detí doma. Človek sa snaží zabudnúť, robiť všetko pre to, aby na to nemusel myslieť, ale aj tak vás to vždy dobehne. Mala som hrozné výčitky, že čo keby sme sa nerozhodli takto, ale inak. Po dvoch mesiacoch nám prišli výsledky pitvy. Hrozne sme sa báli ich otvoriť, do tejto chvíle sme totiž nevedeli ani pohlavie bábätka. Trvalo mi to asi ďalší mesiac, kým som tú obálku otvorila. Dočítala som sa, že vada bola naozaj rozsiahla, že ak by sme sa rozhodli inak, mohla ohroziť aj môj život a v „lepšom“ prípade by som dieťa porodila mŕtve alebo by zomrelo tesne po pôrode, no a tiež sme sa dozvedeli pohlavie. Bábätku sme dali meno, ktoré sme mali vybrané a s manželom si v tichosti poplakali :( To však nebol koniec.

Tá myšlienka ma stále dobiehala, hoci nechcete a snažíte sa na to nemyslieť, vždy sa k tomu dostanete. Sú príležitosti, ktoré k tomu vyzývajú a vy sa bohužiaľ neubránite. No plakala som veľmi často. Myslím si, že manžel tiež, ale nechcel pred mnou. Nakoniec, keď som už zvažovala nejakú terapiu, mi známa poradila, nech vyskúšam reflexnú terapiu. Musím povedať, že mi veľmi pomohla, vlastne som niekomu povedala, čo sa mi stalo. Uľavilo sa mi, ale stále to vo mne bolo a je.

Moja asi najväčšia úľava prišla po prečítaní kníh od Lorny Byrne Anjeli v mojich vlasoch a jej ďalších troch bestsellerov. Niekomu to môže prísť asi ako hlúposť, ale som veriaca a Lorna opisuje, ako aj ona prišla o bábätko a čo sa s ním vlastne stane, že už tá malá dušička v nebi, ktorá si vás vyberie, vie, že sa nenarodí. Ale napriek tomu je stále s vami a miluje vás. Toto som jednoducho potrebovala počuť. Že ma to nenarodené bábätko miluje rovnako ako ja jeho.... Aj keď som sa rozhodla tak, ako som sa rozhodla. A pre mňa to bola a je neskutočná úľava pre dušu, pretože viem, že hoci máme doma dve zdravé deti, ktoré milujeme, je tu aj to tretie, na ktoré nikdy nezabudneme a budeme ho milovať úplne rovnako.