Spánok si predĺžim o dúšok viac

Milujem nedeľné rána, hoci som nikdy nedostala raňajky do postele. Hreje ma tá predstava, že nemusím vstávať, že ma len na chvíľku zobudili slnečné lúče a nie protivný zvuk budíka. A dám si snový prídavok.

Vybavím si niečo pekné a potom si o tom nechám snívať. Baví ma rozohrať príbeh a počkať si na sen, ako to dopadne. Niekedy si sny síce nepamätám, ale to vraj býva vtedy, keď to nie je dôležité.

Nedeľný spánok chutí úplne inak ako ten v pondelok ráno, keď sa potom obrazu v zrkadle pýtam: A spali sme vôbec? Vidieť to teda nie je! Ľadová voda do tváre a masáž ľadovými kockami zaručene zaberá. Teda v lete. Za zimných pondelkov takú odvahu nemávam. To si namočím oba ukazováky do vlažnej vody a vytriem si ospalky. Vo stredu už zaspávam za chôdze. Kamarátka do mňa drgne - čo si robila v noci?! Kiežby, posťažujem si. Už ani ten prerušovaný spánok nie je, čo býval. Vyspať sa tak do sýta, keď človek vyskočí ako v reklame na obe dve, ladne samozrejme, a má pocit, že ten deň pôjde všetko ako po masle.

Pátrala som na internete, pretože ten vie všetko, o dokonalom, sýtom spánku. Vyvetrala som, prezliekla posteľnú bielizeň, do ktorej som votkala vôňu upokojujúcu, levanduľovú, pred spaním som vypila veľký hrnček teplého mlieka s lyžičkou medu. Ľahla som si v čase pre mňa nezvyčajnom, ale odborníkmi na spánok odporúčanom – pred polnocou. S hlavou na vankúši čakám, kým príde. Nič. Meniam polohu na ľavý bok. Nič. Chrbát, brucho… Nič. Sadla som si, že skúsim niečo čítať, a po pár riadkoch mi padne hlava a bude to. Po niekoľkých stránkach zisťujem, že sa vôbec nesústredím, pretože čakám na spánok. Som netrpezlivá. Idem sa prejsť do kúpeľne, kde sa v zrkadle odrážajú oči ako tenisové loptičky. Ako toto mám uspať?

A to som bola unavená ako mačiatko! Dokonca som v autobuse cestou domov driemla a skoro som prešla zastávku. Strapatá s vlastnou slinou na brade. Neznášam také náhle prebudenia, a obzvlášť keď na vás niekto pri autobuse čaká, a ja sa zjavím rozospatá, pokrčená a oslinená. Keď má človek dvadsať, možno to môže mať istú rozkošnosť, ale o veľa rokov neskôr je to už pohľad, ktorý druhých desí.

Rada pozorujem druhých, keď spia, a predstavujem si, o čom sa im asi sníva. Keď sa mi narodila dcéra, hneď bolo jasné, že ju bude baviť viac to medzi zaspatím a prebudením ako spánok samotný. Sedela som v tých vzácnych chvíľkach, keď predsa len zaspala, pri jej postieľke a hladila tie malé prstíky, ktoré sa pod mojimi dotykmi krčili, a bola som strašne nevyspatá, ale ešte viac šťastná.

A keď vyrástla a ja som sa ju v tom poznávaní sveta na chvíľočku snažila presvedčiť na spoločný spánok, pozrela na mňa udivene: „Jesť a spať ma nebaví. Zdržiava ma to!“