Kam zmizli stopy veľkonočného zajačika?

Pochádzam z katolíckej rodiny, a preto sme Veľkú noc prežívali vždy veľmi duchovne. Tradíciu šibačky sme ale tiež dodržiavali a so sestrou nám prišlo ľúto, že chlapci si vždy niečo vykoledujú a na nás dievčatá sa zabudlo. Zrejme preto k nám chodil veľkonočný zajačik, vždy v pondelok skoro ráno nám na terase zanechal krásny ozdobený košík plný nejakých dobrôt. Na zajačika sme sa so sestrou tešili a ráno sme nemohli dospať. Ani povinná omša nám radosť z Veľkej noci nemohla pokaziť.

Jedny Veľké noci napadol sneh a pretože som bola zvedavé dieťatko, začala som pátrať po tom, prečo nie sú v snehu vidieť stopy. Presne si nespomínam vysvetlenie rodičov, len si pamätám, že mi to dlho vŕtalo hlavou. Táto otázka ma natoľko ťažila, že hneď o rok na ďalšie Veľké noci som okrem stuhami ozdobeného košíka išla hľadať aj zajačie stopy. A ťažko mi uveríte, ale ja som naozaj našla. Historka o veľkonočnom zajačikovi mohla žiť pokojne ďalej.

Rodičia mi doteraz neprezradili, či to boli len stopy okoloidúcej mačky, ktoré ma zmiatli, alebo ich tam k ránu naaranžovali oni sami. Aj dnes mi so smiechom odpovedia, že to bol predsa veľkonočný zajačik. A prečo by nie? Veď teraz navštevuje zajačik aj naše deti. A ja sa teším na rok, keď aj u nás na Veľkú noc napadne sneh a ten šibnutý zajac bude na našej terase aranžovať stopy. Syn je totiž zvedavý po mamičke.