Ako som sa stala záchrankyňou

Celý život sa bojím toho, že budem svedkom nejakej nehody, kde budem sama a budem niekomu pomáhať. Nie že by som nechcela pomôcť, ale tá predstava ma jednoducho desí. A samozrejme, čo čert nechcel...

Idem si tak po práci do mesta, mala som tam stretnutie s babkou. Zrazu predo mnou uprostred cesty leží človek. Samozrejme nikde ani živáčika. Zabrzdila som, auto odstavila pri chodníku a bežím k tomu človeku. Je to pani, ale našťastie sa už dvíha. Nadáva, slová sú nepublikovateľné. Pýtam sa teda, či niečo nepotrebuje a čo sa stalo. Pani mi opisuje, že má 70 rokov, že bežala na autobus. Zbieram topánky, pani. Celý čas pani rozpráva, vydýchnem si teda, okrem odretých kolien jej nič nie je. Pýtam sa, či nechce aspoň niekam odviezť. Načo pani vraví: „No to je snáď jasné, veď sa nebudem domov trmáciť autobusom, keď si mi už zastavila.“ Nezmohla som sa ani na odpoveď, otvorila som jej dvere auta. Pani začala opäť nadávať: „Sakra, nemôžeš si kúpiť nejaké väčšie auto? Kto sa sem má natlačiť?“ Mám síce Smarta, ale čo je komu do toho, však? Bez slova som jej posunula sedadlo dozadu. Pýtam sa, kam to teda bude? Pani nadiktovala adresu, spadla mi sánka, bolo to cez celé mesto. No, keď už dobrý skutok, tak si ho odpykám až do konca. Idem teda s paňou cez celé mesto, počas cesty som dostala asi tak 100000 rád, ako sa mám správať, obliekať, že mám zmeniť povolanie, manžela, že som sa ani vydávať nemala, skrátka, že som úplne čudná osoba, ktorá by mala prehodnotiť svoj život.

Konečne sme v cieli, brzdím pri chodníku, pani je ale nespokojná, veď sa nebude trmáciť cez cestu, zajdem teda až ku vchodu.

„Máš mobil?“ pýta sa pani.

„Mám,“ odpovedám.

„Daj mi číslo, až pôjdem zase k Máne na návštevu, tak ti brnknem a zase ma odvezieš, keď sme si tak pekne pokecali.“

Ja som jej aj to číslo dala. Ona ma úplne vyviedla z miery, celú cestu hovorila a hovorila, azda aj keby chcela za tú cestu odo mňa zaplatiť, dala by som jej prachy.

Toľko o mojej prvej záchrannej akcii.