príbeh z môjho detstva

Nedávno som si spomenula na príbeh z môjho detstva, ktorý mi rozprávala moja mamka..teraz, keď mám vlastné deti a vidím, čo vedia a čo nevedia, nedokážem si to sama ani vysvetliť, ako sa to mohlo stať..moji rodičia po svadbe a po mojom narodení bývali nejaký čas u babičky na povale, bola tam taká menšia miestnosť, no boli radi, že niečo majú, a ja som od roka spala hore sama..a raz...viem, že mi nemohli byť viac ako dva roky, pretože to sme sa potom sťahovali, mňa mamka zas uložila a išla sa pozerať dole na telku, podotýkam, že sa išlo dole z povaly tmavými vysokými starými schodmi, ktoré boli náročné aj pre dospelého, a keď sa náhodou miesto na schod stúpilo vedľa, tak staré trámy prasli a bolo to..moja babička tam raz prepadla a zlomila si ruku a dve rebrá, šťastie, že nespadla na vidly, ktoré boli kúsok vedľa..skrátka medzi tou miestnosťou na povale a obývačkou dole boli tie hrozné schody, dvoje ťažké dvere, dvorček, ďalšie dvoje dverí a chodba a potom ešte dve miestnosti a až potom obývačka..no a mamka sa pozerá na telku a zrazu sa zľakne, niekto berie za kľučku, opatrne a ľahučko a zrazu sa dvere otvoria a tam stojím ja.. uplakaná, špinavá v pyžamku, mamka mala šok, bola som taká malá, že som na kľučku sotva dosiahla, nieto ešte zliezť z tých schodov..kým som sama nemala deti, tak som si hovorila, no tak som nejako zliezla po štyroch, bola som živé striebro, aj dedo ma nachytal v roku a pol na rebríku a dal mi takú, až som si prekusla peru, ale dnes, keď mám svoje a vidím, ako sa o ne bojím, a ako po celom byte dávam zábrany a kryty na rohy všetkého nábytku, tak si hovorím, že predtým sa s tým teda nemaznali a hlavne dodnes nikto nevie, ako som sa dolu sama dostala...mamka je síce neveriaca, ale vraj potom ďakovala bohu, že som nespadla cez tie trámy, ona vôbec netušila, že by som bola schopná otvoriť si dvere a odísť z miestnosti, predtým elektronické pestúnky neboli a ona ma chodila pravidelne kontrolovať...no je to trochu zvláštne a mystické možno ani nie, ale aj tak si v duchu hovorím, že možno mi naozaj pomohol nejaký dobrý duch :-)...