Šaty (ne)robia človeka

Na silvestra som už rovnako ako niekoľko rokov predtým mala službu. Pracujem v krčme, kam chodia prevažne štamgasti.. všade rezervácie, šéf bol vo svojom živle, že môže všetko organizovať. Okolo desiatej hodiny prišiel starší pán. Na pohľad bezdomovec a podľa mňa už niečo vypil. Ale je predsa Silvester. Usadila som ho k poslednému voľnému stolíku. Celý večer bol pán v pokoji, sedel a potichu popíjal svoje pivo. O polnoci bol prípitok na účet podniku. Všetci sa objímali, bozkávali, priali si všetko naj, len ten pán tam sedel sám a po tvári mu tiekli slzy. Vzala som svoj pohárik so sektom a šla som za ním. Ten človek začal plakať teraz už celkom a povedal mi svoj príbeh. ( Ktorý som si nechala od miestnych potvrdiť). Nebol to žiadny bezdomovec, len mu necelý rok dozadu zomrela žena, s ktorou bol 42 rokov. Synovia ho pripravili takmer o všetko okrem domu. V tú chvíľu som videla smutného muža, nevkusne, ale čisto oblečeného. Ale čo ma najviac potešilo: začal sa smiať. Usmieval sa celý zvyšok večera a kedykoľvek som prešla okolo, pohladil ma po ruke a ďakoval. Preto hovorím, že šaty nerobia človeka ... Ak som niekoho urobila aspoň na malú chvíľu šťastným, som šťastná aj ja.. týmto prajem všetkým to naj v Novom roku :-)