Fixky

Jedna zo spomienok na detstvo, ktorá sa mi teraz často vybavuje, nie je to príznak staroby? Možno už začína senilná demencia, tak to radšej tu všetko napíšem, aby som vedela a nezabudla. Trávila som týždeň u babky a tety. Babka žila v takej trochu perníkovej chalúpke, nie, nebola plná medových perníčkov (to by sme ju už dávno zjedli aj so strechou nad hlavou), ale len tak tajomne zvláštna, čarovná (dospelý by ju ohodnotil ako pekná barabizňa). Teta mala postavený, na vtedajšiu dobu moderný dom, ničím pre nás deti zvláštny (každý dospelý by tam chcel bývať). Babka bola stará (to je tak, keď si deti obstarávate v neskoršom veku, no jo, nepoučil som sa, môj ocko tiež nie – asi rodová infekcia) a bolo treba s ňou zájsť do mestečka k lekárovi. Teta naštartovala vo vtedajšej dobe moderné vozidlo Škoda 120, s klimatizáciou prievanom a išlo sa a varilo sa vo vlastnej šťave. Došli sme upečení, dehydrovaní (to je trochu ako zanedbanie starostlivosti o zverenú osobu, ešte že niektoré veci sú dodnes mojej matke utajené), teta ma vzala na nanuk (hurá sláva, doma mi mamka dávala aj jogurt na kúrení a o nanuku sa mi mohlo len snívať) a babi išla do ordinácie. Po vyšetrení babi dostala nápad, že za to čakanie a cestovanie by som si zaslúžila darček (keby tušila, že nanuk je už pre mňa nadštandard, nedostala by som nič). Úbožiačka nevedela, že ju pripravím o veľkú časť dôchodku, radšej by sa plahočila autobusom. Týmto sa jej ospravedlňujem a už sa mi to vrátilo na deťoch. Vybrala som si fixky XXL, aj keď ma teta presviedčala, že tie len päťfarebné sú lepšie, žena bláhová asi netušila, čo som zač. Odchádzala som z obchodu šťastná a spokojná, o pár dní som na fixky nadobro zabudla, babka ma už nikdy nikam so sebou nevzala, asi už bola stále len zdravá :-D