Naša štandardná domáca groteska so záchodom

Tak sa s vami podelím o jeden z mojich dnešných zážitkov..

Začnem zo široka. Syn 2 a 3/4 roka (Mikuláš) má dlhodobo problém so zápchou, ktorú liečime. Predchádzajúce scény a plač na záchode (že to nejde) sú minulosťou. Bohužiaľ mu ale zostal psychický blok, ktorý budeme každopádne vnímať ešte dlho. Stále sa bojí, že kakanie bolí, a ak potrebuje, mám vypozorované jeho správanie, na záchod ho s rečami zanesiem a nakoniec to vždy buď hneď, alebo skôr po viacerých „skúškach“ dopadne.

Predtým mal každú chvíľu „ukakané“ v nohaviciach – podľa pediatričky štandardný prejav zápchy. Teraz má často tiež, ale v menšej miere a asi len preto, že to hneď nejde.

Tento psychický blok nám ale ešte viac zhoršuje mladší syn Barnabáš (10 mesiacov)...

Dnes to u nás vyzeralo asi takto:

Dopoludnia sme boli vonku a keď sme prišli domov, Mikuláš začal „dupkať“ a kňučať. Jasný prejav, že potrebuje kakať. Zaniesla som ho na záchod a zavrela dvere. To ale nezniesol Bárny a začal plakať. Mikuláš samozrejme prestal potrebovať a sústredil sa len na to, že Bárny predsa za dverami plače.. Vymenila som mu slipy s blatom z ihriska, vzala plačúceho Barnabáša a šli sme sa hrať. Len čo sme prišli do izby, nové slipy boli znova špinavé, takže znova.. Bárnyho do postieľky, Mikyho zaniesť na záchod. Bárny sa zajakával v postieľke a reval ako tiger.. Nechala som Mikyho na záchode a šla sa ukázať Bárnymu, že som tu.. Kým som sa vrátila, Mikuláš mal bobok na ramene na tričku (nechcem vedieť, ako sa tam dostal) a zosadol zo záchoda, takže bola špinavá doska.. V záchode nič.. Keď som upratala spúšť a vyzliekla Mikyho, snažila som sa utíšiť vzlykajúceho Barnabáša, ktorý už začínal červenieť.. V tej chvíli som už aj ja bola na pokraji šialenstva :) viete, ako to je, keď vám plače dieťa, síce sa len hnevá, ale ten pocit, keď plače, je pre mamu hrozný!

Šli sme sa naobedovať. Nakŕmila som Bárnyho, Miky jedol sám ako vždy. Keď bol malý najedený, ohriala som si obed ja. Miky sa ale začal krútiť, takže som ho schmatla a bežala som znova. Bárny nás samozrejme len videl a dostal ďalší záchvat zlosti. Miky nič neurobil, lebo Bárny..... Umyli sme si po štvrtý raz ruky a dobehli do obývačky za Bárnym. Vzala som ho takmer modrého zo stoličky a šli sme sa hrať. Čo sa nestalo? Mikuláš okamžite povedal bobok, takže sme nechali Bárnyho v izbičke a bežali sme.. Barnabáš k nám dolezol z druhej strany bytu totálne rozrevaný a plakal za dverami. Vzala som ho, snažila som sa ho upokojiť, zaniesla som ho znova do izbičky, dala som mu najobľúbenejšiu hračku a šla som za Mikym.. Nemusím písať, že plačúci a zajakávajúci sa Barnabáš šiel za nami.. Mikuláša sa mi ale konečne podarilo presvedčiť a Hurá, podarilo sa!!! Bárny príšerne revúci za dverami, ja na pokraji šialenstva, vo vidine, že túto šialenú hodinu už máme za sebou, som úplne automaticky spláchla.... Lenže to som nemala robiť! Po prvé splachuje Miky, na splachovanie veľkým tlačidlom sa vôbec extrémne teší a po druhé ten bobok jednoducho MUSÍ vidieť.. V tej chvíli začal príšerne revať aj on.. V jednej chvíli teda plakali obaja, Barnabáša nebolo možné zastaviť ani pol hodinu potom (nakoniec som si ho musela vziať do manduky, kde vyčerpaním zaspal). Mikymu som sa asi tisíckrát ospravedlnila, držala som ich oboch naraz a takmer som s nimi plakala.. Bola to naozaj psychicky veľmi vyčerpávajúca hodina.. Nehovoriac o tom, že obed som ako vždy nakoniec jedla studený postojačky.. :)

Takýchto situácií je denne či týždenne samozrejme veľa. Dnes som toho ale mala zase raz plné zuby a rozhodla som sa o to s vami podeliť..

Má niekto z vás tiež podobne staré deti a podobné problémy, alebo je takýto hukot len u nás? :)