Cukrovkárka-3. diel

Glukomer je doma, manžel doma, deti doma, mačka niekde na ťahu (tú našťastie testovať nechceme, aj keď by bolo zaujímavé napísať: overené a testované na zvieratách, aký je u nich limit?) Otvorili sme čarovnú krabičku, deti zvedavé a netrpezlivé, behajú okolo (výborne sa mi sústredí na návod), Helenka sa ma snaží dostať na záchod (priamy zásah, až som tam takmer nedobehla, prečo máme záchod tak ďaleko?). K návodu som sa už nevrátila, nie je to žiadna IKEA, to zvládnem intuitívne, štýlom pokus – omyl, snažím sa spomenúť si, ako som s tou „hračkou zápasila“ pred piatimi rokmi (musím viac cvičiť mozog). „Propisku“ (hnusný prstový dodatok) zostrojím hravo (mohla by som sa tým živiť, veď mozog občas prejaví nejakú snahu). Merač štrajkuje, strkám doň testovací prúžok zo všetkých strán, ale ono ani pípnutie (asi je nahnevaný, že som najprv oživila pero, aj veci majú asi city :-D), takže nezostáva nič iné než zavolať muža (má v popise pomáhať a chrániť aj keď nie je v práci, tak nech sa predvedie). Manžel ide na istotu, číta návod a podáva mi dva oživovacie „šény“ a nie je treba vyriecť zaklínadlo a ani z neho nevychádza para, poslušne „ochutná“ prúžok, displej svieti, je načase nakŕmiť ho krvou. Asi nemá veľký hlad, pretože sa o chvíľu vypne. Prvé pichnutie bolí, ale krv nikde (zmocní sa ma panika, som naozaj človek, alebo sa zo mňa v rámci zachovania rozumu stal robot?) Skúšam to ešte raz a opäť nič (to už nie je normálne). No nič, budem musieť „zaútočiť“ na manžela (neskrýva radosť), aj keď som žena jemná a neubližujem slabším, nechávam ho, nech sa popichá sám. On krv má a ako mu pekne tečie (asi fakt budem robot, to nie je až tak zlé). Takže posledný pokus, sláva, vykukol na mňa červený kopček. Testujem, zisťujem, že mám hypoglykémiu (manžel tiež) a tak ideme jesť, úplne sme zabudli na obed (v rúre mu skoro nič nechýbalo, len voda a vypnutie asi tak vo fáze ja som asi robot). Otvorím okno, manžel vytočí číslo a máme dobrotu z našej obľúbenej reštaurácie.