Sendynka

Mala som 11 rokov, keď si naši kúpili dom. A k domu patrí pes. Mamička si zakúpila atlas psov a dala sa veľkolepo vyberať tú najlepšiu psiu rasu. Vybrala vtedy populárne plemeno kokeršpaniela. Pes bol zarezervovaný, bol to nejaký výstavný kus. Čakalo sa, kým povyrastie.

Medzitým pri našom dome jedného krásneho dňa zabrzdilo auto, v ňom bol pán, ktorý mal v rukách neuveriteľne smiešnu psiu holku, odrastené šteňa, čierne, niečo medzi kníračom a vlčiakom. Že vraj bola na koľajniciach, tak mu jej bolo ľúto. Objazdil všetky domčeky, či sa jej niekto neujme. Mamička rezolútne povedala, že nie. No a ja som vysekla hysterickú scénu, že umriem, ak ten pes nebude môj. Mamka vzdorovala ešte asi pol hodiny, ale vidina šampióna kokeršpaniela sa pomaly s mojím revom vytrácala. Pes mohol zostať! Hurá!

Pán spokojne odišiel, pes dostal meno Sendynka. Zrazu niekto zazvonil, či vraj nemáme toho psa, že by si ho vzali iní susedia, že vraj na guláš. Už je to 25 rokov, vtedy to na dedinách nebolo zase také nezvyčajné.

A moja Sendynka? Bola s nami ešte 12 rokov, milovala som ju, nakoniec aj moja mamička uznala, že na rase nezáleží. Bol to najlepší pes môjho života.