Cestovanie s kočíkom

Už od 15 rokov nemám problém dostať sa kamkoľvek, zistiť si najlepšie spojenie, zvládnuť niekoľko prestupov. Dochádzanie do školy, hoci sa mame spočiatku nepáčilo, sa ukázalo ako jedna zo schopností, ktorá iným kamarátkam v mojom veku, na moje prekvapenie, niekedy chýba. Keď počujem, že sa niekto v 33 rokoch učí chodiť autobusom a vlakmi, tak sa mi jednoducho potajomky protáčajú oči. Uznávam, že vlastniť vodičák je v dnešnej dobe potrebné. Sama ho mám, ale zistila som, že na rozdiel od jazdy na bicykli, na ktorý môžem nasadnúť aj po niekoľkých rokoch, keď si sadnem za volant, vstávajú vlasy hrôzou na hlave môjmu spolujazdcovi a potom aj mne. Zatiaľ dávam prednosť doprave autobusom či vlakom a až do dnes som nemala žiadny problém. Nikdy som totiž so sebou nevláčila kočík. So staršou sme vždy chodili s otcom autom a hromadné dopravné prostriedky som použila, až keď začala sama chodiť. Radšej som ju niesla na rukách, než by som so sebou vláčila kočík. Do vlaku som mala jednoduché golfky a tie stačili.

S druhým dieťaťom prišla aj myšlienka, že by som mala začať znovu šoférovať. Zostalo však iba pri úvahe a skutok utiekol, čo sa mi tohto leta vypomstilo. Otecko si zlomil nohu a tým pádom auto bolo, ale bez šoféra. S dievčatkom som musela jazdiť na logopédiu, s malým zase k pediatrovi a niekto musel aj nakúpiť. Do našej dediny chodí iba autobus. Vždy som sa modlila, aby nešiel poschodový autobus, ktorý ide raz za deň, aby potom z mesta pokračoval zase do veľkomesta. Myslela som si, aký úžasne skladný športiak máme. Že je to omyl, som zistila hneď pri prvej jazde, keď sme zablokovali polovicu autobusu kvôli malému priestoru pri dverách. Ďalšia jazda sa niesla v podobnom duchu. Tretia bola celkom v pohode. Pri štvrtej jazde ma dostal vodič. Po vytlačení cestovných lístkov to vyzeralo, že pôjdem ja a deti, ale kočík zostane na zastávke. Po ubezpečení, že sa dá zložiť, nám milostivo otvoril zadné dvere a ja som mohla naložiť aj kočík.

Po týchto skúsenostiach som si malého doma uviazala do šatky a nastupovali sme so zloženým kočíkom. Tentoraz mali oba autobusy dostatok priestoru pre kočík. Pre zmenu som sa pri spiatočnej ceste dozvedela, že neviem kupovať cestovný lístok. S dieťaťom na bruchu som stála ako školáčka pri vodičovi a čakala na lístok. Dospelý, dieťa a kočík nebola dostačujúca informácia. Som schopná pochopiť, že kočík je batožina a malo by sa za neho platiť, a preto ho vždy hlásim. Som schopná pochopiť, že niektorí vodiči tlačia nulové lístky pre deti, ktoré majú ešte cestovné zadarmo. Som schopná pochopiť, že by som správne mala povedať dospelý, dieťa a dieťa do troch rokov. Čo však nechápem, je, že po niekoľkominútovej prednáške som dostala lístok iba pre seba a musela som si o lístok pre dcérku znovu povedať. Už sa teším, až zase pôjdeme do mesta. Určite sa naučím zas niečo nové J