Bol to duch?

Moja babka mala mamičku, teda moju prababku. Nemali sa v láske, pretože si vtedy niečo urobili a odvtedy sa spolu nerozprávali. Prababka bola už veľmi stará a nezostávalo jej nič iné, než sa nechať ubytovať v domove dôchodcov. Nikto za ňou nechodil, len ja s mojou mamkou. Vždy, keď sme sa ukázali pri jej izbe, rozžiarili sa jej očká a mala obrovskú radosť, že nás vidí. Radi sme sa s ňou rozprávali, vždy nám dávala marmeládky, ktoré jej zostali. Bola šťastná, že nám ich môže dávať. :)

Jedného dňa volali mamke a oznámili jej tú najhroznejšiu správu, akú mohli oznámiť. Prababka to už nezvládla a zomrela. :( Bola som z toho fakt na dne, aj keď som ju vlastne veľmi nepoznala, strašne ma mrzelo, že som s ňou nemohla byť dlhšie. Nastalo zariaďovanie pohrebu a všetkých tých vecí. Bolo to fakt strašné, že sa o to postarala len moja mamka a zvyšok rodiny nič neriešil. Asi 14 dní potom, čo zomrela, sa mne aj mamke stalo niečo neuveriteľné. Bolo asi pol tretej ráno a mňa zobudilo nejaké šteklenie a hladenie na ruke. Úplne som sa z toho prebudila, srdce mi bilo ako o závod a nevedela som, čo sa deje. Vyletela som z postele, šla som si zapáliť na chodbu, kde stála aj moja mama. Pýtala som sa jej, prečo nespí, a povedala som jej, čo sa mi stalo. Odpovedala mi na to, že ju zobudilo hladenie po nohe. Boli sme obe v šoku. Zhodli sme sa na tom, že sa s nami prababka prišla ešte raz rozlúčiť. Obe sme sa rozplakali ako korytnačky a šli sme skúsiť znova zaspať. Odvtedy verím, že je niečo medzi nebom a zemou.