Bojovníčka? Asi áno

Mesiac pred zistením, že som tehotná, ma trápila cysta a dostala som antibiotiká spolu s antikoncepciou, ktorá prestala fungovať a ja som bola tehotná. Bolo mi zle, bolelo ma brucho, vracala som, a tak som išla na pohotovosť, kde mi oznámili, že som tehotná. Moja gynekologička ale hovorila, že tieto antibiotiká antikoncepciu neovplyvňujú. Hlavne som od nej dostala ďalšie už v čase, keď som bola s najväčšou pravdepodobnosťou tehotná. Keď som to zistila, našla som si hneď inú gynekologičku, ktorá ma poslala hneď do Gennetu, kde sa počítalo, či plod bude ovplyvnený antibiotikami alebo nie... Bolo to hrozné, samé otázky... kedy bol sex, kedy boli antibiotiká, ako dlho ste tehotná a počítalo sa. V tej chvíli som si nedokázala predstaviť, že by som to malé ešte ani nie dieťatko musela dať preč. Nakoniec sa lekári zhodli, že v čase užívania antibiotík sa plod živil z toho svojho vačku, takže nie je ohrozený a tehotenstvo môže bez problémov pokračovať... No mala som radosť a dosť sa mi uľavilo, že je všetko ok. V 5. mesiaci tehotenstva ma pri odovzdávaní syna napadol exmanžel, kopal ma, mlátil ma do brucha.. Tak ma záchranka viezla do pôrodnice, kde nepríjemný doktor povedal, že to nič nie je a že plodu bije srdce.. veľmi neprofesionálny prístup, tak som na druhý deň išla do Gennetu, kde ma bližšie prezreli, či bábätko je naozaj ok. A všetko bolo ok, len som bola viac pod kontrolou. V deň pôrodu sme takmer nestihli do pôrodnice, pretože ex priviezol syna s rozseknutým chrbtom a museli sme ísť ešte na detskú chirurgiu, kde syna ošetrili. Do pôrodnice sme došli 5 minút po 12, pretože som už rodila... celkom 20 minút a dcérka bola vonku. V roku a pol bez dôvodu skolabovala a viezla ju záchranka na JIS-ku detského oddelenia, kde sme trávili čas. Urobili všetky vyšetrenia a vraj to je obrázok zdravého dieťaťa... no asi tam niečo muselo byť, keď sa to stalo. Od tej doby bol pokoj až do stredy, keď nás zmietol blbec, ktorý nezastavil na stopke a narazil do auta. Dcéra bola v sedačke, takže modriny, boliace bruško a opuchnuté ucho. Tak si človek hovorí, že toľko negatívnych situácií a dcérka to zvláda statočne... Už po 4., keď to jednoducho zvládla a ďalej funguje.... Niekomu to môže prísť normálne, ale z pohľadu mňa ako matky mi príde, že naozaj bojuje o to, aby tu bola s nami, a nad ňou stoja všetci svätí, po tom, čo si prežila do svojich 2,5 roka.