Splnený sen

Sedím pri počítači, som v zápale triedenia priečinkov a dokumentov v počítači, v tej rýchlosti, ako prezerám rôzne priečinky, očami zostanem stáť nad dokumentom, ktorý sa pýši názvom „Hercodny“, na vysvetlenie – herecké dni.

Na pár minút sa zasnívam, pozorujem z okna, ako jeseň berie všetko do svojich rúk a pekne všetko farbí do žltej až sýto oranžovej či červenej. Potichu si vzdychnem a hovorím si, že o pár dní už bude rok, čo sa mi splnil jeden z mojich snov.

Zdá sa mi to až neuveriteľné. Znova pozriem na priečinok Hercodny a otvorím ho. Prečítavam si informácie a nostalgicky sa usmievam, keď zazriem synovo meno. Cítim neskutočne krásny hrejivý pocit, plný blaha a spokojnosti.

Zrazu som plná spomienok…

Môj syn nie je nejako extra talentovaný, napriek tomu mal obrovské šťastie a ja som naňho neskutočne pyšná. Odhodlala som sa ho prihlásiť vlani v decembri na casting (inzerát na casting som v sekunde zahliadla v televízii - …hľadá sa chlapec 8-12 rokov…do celovečerného filmu…normálne by som nad tým mávla rukou, hľadajú predsa chlapca 8-12 rokov, synovi bolo len 7, ale neviem si vysvetliť, čo ma v tej chvíli osvietilo a ja som tam poslala email s fotkou syna) nečakala som, že by nejako uspel.

A ON uspel! Dorazili sme do prvého kola, vzhľadom na dopoludňajší čas sme boli rýchlo na rade a ani sme tak dlho nečakali, ešte než sme si pri odchode zapli bundy, oznámili nám, že by syna radi pozvali do ďalšieho kola, kde by sa stretol aj s pánom režisérom.

Juch! Ja som mala strašnú radosť, stále som tomu neverila a zároveň som sa zmierovala s tým, že 2. kolo je fajn, ale ďalej to nemusí vyjsť ďalej NIE.

Lenže ono to vyšlo! ! !

Zrazu som tam stála pred make-up busom, ten môj malý šmudla bol vnútri a obliekal sa do kostýmu, opodiaľ stál karavan, kde herci trávili voľné chvíle, keď nie sú na pláci. Stále som tomu nejako neverila. Čakalo nás 26 dní - pre nás neuveriteľných nových dní. Skoré vstávanie, hodinové čakanie, opakovanie a zároveň aj kopec srandy.

Stále to počujem, ako asistent réžie volal „Ticho, prosím, AKCIA!“ „Teraz ideme ostrú, TICHO a AKCIA!“

Všade množstvo ľudí, režisér, asistenti, osvetľovači, zvukári, runneri, lokační, ľudia z produkcie, catering…

Vždy som si priala byť na nejakom natáčaní…a ono sa mi to splnilo a čo viac, pozerala som na svoje dieťa. Syn tam skotačil v zime, v blate, ako sa snažil splniť režisérovi jeho želanie, aby sa tváril tak, ako si on praje.

Natáčalo sa aj mimo mesta, takže sme párkrát spali aj v hoteli a to bolo pre môjho chlapca parádne dobrodružstvo.

Myslím, že máme na čo sa so synom spomínať. Aj keď sa to už nebude viackrát opakovať, my sme si to užili s celou parádou :)

Pre mňa to bol splnený sen. Aj teraz, keď o tom niekomu rozprávam, hovorím si, že to azda ani nie je pravda, že sa to stalo. Tak prirodzene, všetko o náhode a šťastí…

A aký sen sa splnil Vám? :)