A je to tu

Do priateľa som sa zamilovala takmer okamžite. Bola to láska na prvý pohľad a ešte cez internet. Som dosť racionálny človek a na takéto veci som nikdy neverila. Napriek tomu som asi po ročnom písaní cez net súhlasila so stretnutím s človekom, ktorého som poznala len z fotiek a riadkov z počítača. Ten deň som musela zostať dlhšie v práci, na rande som sa už nedostala. Bolo leto a tak nejako vznikol nápad ísť na spoločný víkend. Až neskôr mi došlo, čo sa vlastne mohlo stať. Naši vedeli len to, že idem do južných Čiech, ja som ho predtým nikdy nevidela.... Napriek tomu som súhlasila a vyrazila. Dodnes si pamätám moment, keď som ho uvidela. Viem, čo mal na sebe. Bol oveľa krajší ako na fotkách. Hneď sme sa mali o čom rozprávať a už vo vlaku som vedela, že toto bude iné ako predchádzajúce vzťahy. Víkend bol krásny a ja som sa vracala po uši zamilovaná. Nejaký čas sme spolu chodili, nasťahovali sme sa k sebe, zaobstarali si byt.... A ja som si myslela, že nemôže byť nič väčšie. Že nemôžem milovať nikoho viac. Potom som otehotnela. Čakala som, že ma premôže také to veľké nadšenie a veľká radosť, že čakám bábätko, a ono nič. Bola som rada, že čakáme rodinu, a tešila som sa, ale také to obrovské nadšenie, ktoré pripisujú rôzne články a mamičky v diskusiách o ňom píšu, sa nedostavilo. S blížiacim sa dátumom pôrodu som začínala mať strach, ako to bude, keď sa nám bábätko narodí. Budem ho mať rada? No a bábätko sa narodilo. Pôrod bol ťažký, malá prišla na svet cisárskym rezom a ja som bola v narkóze. Prvý ju videl ocko a ja až za dva alebo za tri dni, asi len na dve minúty na maznanie, fotečka a to bolo všetko. Keď som sa prebrala na sále, tak namiesto toho, aby som sa pýtala na malú, pýtala som sa na priateľa. A veľká láska ako z reklamy na Pampers sa nedostavila. Malú som mala rada, ale zasa ako pri tehotenstve. Taká tá veľká láska to nebola. Bola som z toho dosť sklamaná. Veľmi tomu nepridávalo ani to, že malá mala prehodený deň s nocou a priateľ mi veľmi nepomáhal, presťahovali sme sa do obývačky a ja som bola v tej chvíli na všetko sama a bola som unavená a ešte unavenejšia. Potom asi štrnásť dní po návrate sa u nás zastavila švagriná. Je jej niečo málo cez dvadsať a má o mesiac staršieho chlapčeka. Keď uvidela malú, hneď mi začala nadávať, že je malá opruzená, až beda, a že sa o ňu zle staráme, že sme to nechali zájsť tak ďaleko..... No bolo mi hlúpe, že mi nadáva o desať rokov mladšie dievča, a bolo mi ešte horšie, keď som si uvedomila, že má pravdu. Tak som sa začala viac starať. Už len preto, aby mi nikto nemusel nadávať, aká som zlá matka. A stále som sa cítila strašne unavená a stále som necítila takú tú veľkú lásku k tej malej. To moje starania sa bolo také automatické. Až raz.... bol to jej prvý úsmev. Všetci mi hovorili, že ešte neovláda mimiku tváre, že sa neusmiala, že chcela. Ale my sme s Kacenkou vedeli svoje. Pozrela sa na mňa a usmiala sa tým najkrajším úsmevom, aký som kedy videla. V ten moment akoby sa vo mne niečo zlomilo a dnes by som za ňu obetovala svoj život. Užívame si spoločne každý moment, pretože ona tak rýchlo rastie.... A tak som strašne šťastná, že to už prišlo aj ku mne, aj keď to trvalo. Dnes môžem s pokojom povedať, že ju Moc Moc milujem, aj keď sme mali celkom ťažké začiatky. Viem, že tento príbeh je dosť kýčovitý a ako som písala na začiatku, som dosť racionálny človek, takže kýč veľmi nemusím. Ale takto to naozaj bolo. Dnes viem, že niekto sa rodí s tým, že bude mamičkou, niekto sa to musí naučiť. Takže ak mile mamičky ste na tom podobne, a ja verím a dúfam, že je nás viac, nezúfajte. Tá veľká rodičovská láska príde, aj keď to nebude hneď....... Milujem ťa Kacenka