Svadba v skalách

Ako sme sa s manželom zasnúbili, ste sa už dozvedeli v predchádzajúcom príbehu. Tu je sľubované pokračovanie: Svadbu sme plánovali postupne od januára. Riešili sme prstienky (vybrali sme ich na internete, vyskúšali veľkosť v obchode a objednali). Chceli sme biele zlato, stáli spolu asi 12 tis.. Ďalší v poradí bol dátum svadby. Vzhľadom na to, že milujeme čísla 3, 7 a 21 a sprevádzajú nás obidvoch neustále úplne ale úplne všade od začiatku, čo sme sa spoznali, chceli sme nejaké takéto, alebo minimálne nepárne, pretože ja párne čísla neznášam.. Rozhodli sme sa takmer okamžite. 21.7.2009 geniálne.. Bohužiaľ problém bol v tom, že to bol utorok.. Celkom dlho nám vydržalo nadšenie a stáli sme si za svojím, ale nakoniec nás príbuzní prehovorili, kvôli tomu, že by si toľko ľudí kvôli nám muselo vziať dovolenku.. Takže sme sa nahnevali a navrhli dátum 8.8.2009. :) Oznámenie vyrobil manžel v pc z fotky, to isté pozvánky k stolu či na popoludnie a nechali sme ich vytlačiť v miestnej tlačiarni. Asi v marci som si bola vybrať v požičovni s mamou a švagrinou (netuším prečo tam so mnou boli, len som mala neodbytnú predstavu, že sa to tak robí) svadobné šaty. Vybrala som si jedny klasické dlhé. (Prišlo mi, že všetky sú na strašne chudé nevesty. Nechápala som, čo si na seba berú tie plnšie, pretože ja som sa v tom čase extra tlstá nepripadala..) Týždeň pred svadbou som si ich bola vyskúšať, zistila som, že ich nezapnem, že som pravdepodobne pribrala, a vybrala som si (s manželom schovaným v miestnosti vedľa, pretože išiel so mnou len na banálnu skúšku, nie s tým, že budem vyberať iné) krátke šaty po kolená. :) Jeho oblek sme kúpili v Poľsku. Kvety si vzal na starosť manžel, a to tak pre mňa, pre seba a mamičky, ako aj na výzdobu stolov na hostine, takže ja som nevedela, čo dostanem, ani aká bude výzdoba.. (chcela som konvalinky, ale v auguste by boli príšerne drahé, ak by sa ich vôbec podarilo zohnať), takže nakoniec boli zelené ruže. Do zelena sme štylizovali celú svadbu, rovnako ako máme do zelena celý byt, oblečenie a kompletné doplnky.. Zelenú máme radi :) Potom sme vyberali miesto na hostinu. Nakoniec padol návrh na bowling v susednom meste. V neposlednom rade sme premýšľali, kde bude obrad. Vzhľadom na to, že sme predtým veľa liezli po skalách (píšem predtým, pretože s deťmi som tento šport veľmi obmedzila, a to prevažne kvôli času a opatrovaniu. Manžel lezie stále a celkom intenzívne), navrhla som automaticky miestne cvičné skaly zvané HIS. Matrikárka to vzala s humorom a so slovami, že oddávajúci je zvyknutý na extrémy. Už vraj oddával aj v lietadle. Nepremýšľali sme o mokrom variante. V HISe je samozrejme pri skalách hlina, ak prší, je vôbec dosť problém dostať sa ku skalám autom. Nepripúšťali sme si, že by mohlo byť škaredo. Trochu som uvažovala, či si zadovážim biele gumáky, ale zabudla som na to.. Vzhľadom na to, že denne navštívi tieto skaly aj niekoľko desiatok lezcov, museli sa všetky prípravy realizovať deň vopred večer. Manžel vyrábal obrovské srdce z drôtov, zdobené brečtanom, ktoré potom zavesil na kľúčovú skalu, pod ktorou sme sa brali. Ozdobil dva stoly bielymi obrusmi (jeden ako „oltár “, druhý na odkladanie šampanského, pohárov a dosiek na podpisy. Takisto rozdelil inštrukcie ďalším kamarátom, čo kedy a ako. (kedy pustiť akú pesničku z CD, kam má prísť ktorý stôl a pod. pretože do rána tam byť nemohli..) Ja som bola medzitým u kozmetičky dať si prvýkrát a naposledy urobiť umelé nechty. Do rána potom manžel pomáhal zdobiť babičke svadobnú tortu, pretože ona už toho mala naozaj plné zuby. Ja som tú noc spala u našich, aj keď sme už s manželom rok bývali samostatne. Ráno išiel manžel na vlak po fotografa, potom k našim na záhradné raňajky formou rautu. Ja som bola u kaderníčky, u kozmetičky a dať si opraviť jeden poškodený necht.. Potom som sa doma s pomocou švagrinej obliekla (s tými nechtami by som to sama nezvládla) :D a manžel si po mňa prišiel s kyticou do izby. Vyšli sme spolu na raňajky a potom išli do HISu. Počasie vyšlo nádherné. Aj keď dva dni vopred pršalo, stihli vyschnúť aj blatové mláky cestou tam. (btw manžel im pomohol metlou takisto deň vopred) jo a zabudla som napísať, že sme tiež tri dni vopred zariaďovali rozrezanie kmeňa stromu, ktorý spadol cez cestu do HISu! Prišli sme tam, ja s oteckom som v hluku tamojšieho potoka a motorovky, ktorá znela celý obrad z diaľky, nepočula hudbu, takže keď sme mali vyjsť k oltáru, museli na nás volať kamaráti, že už :D Oddávajúci prišiel spoza skaly, oddal nás pripravenou rečou, ktorú sme mu vopred upravili čiastočne podľa seba, aby zapadla do tamojšieho prostredia. Po obrade nám kamaráti zorganizovali „zátah“. Museli sme realizovať záchranu zraneného v nosidlách zo skaly a prebaliť ho ako bábätko, a to všetko s guľou na nohe a manžel s chomútom na krku. Bolo to ale super! Potom sme sa fotili v tamojšom krásnom prostredí a tiež v miestnej latrínke zvanej HIS2. Prvá latrínka bola totiž po nejakej mne neznámej nehode zbúraná a postavili novú s dvoma otvormi na vykonanie potreby. Pri jednom je nakreslený obrázok muža, pri druhom ženy. Preto sme sa tam nemohli nevyfotiť. :) Popoludnie prebehlo tiež skvele. Za živej hudby, ktorá organizovala svadobné hry (odovzdávanie jablka medzi partnermi bez použitia rúk, otázky na manželov a odpovede pomocou našich topánok, hľadanie manželky podľa holých nôh a pod.) a ďalej prebehla dražba môjho darovaného modrého podväzku stiahnutého zubami môjho manžela. Cez noc sme zostali spať v jednej z izieb patriacich k bowlingu. Aj keď sme toho ani jeden veľmi nenaspali deň pred svadbou, tak svadobná noc sa tiež vydarila ;) Na svadbu spomínam veľmi rada. Dúfam, že som vás veľmi neunavila svojím slohom a nemám v ňom veľa chýb.. Mobil ma neustále opravuje slová :)