Prekvapilo nás to oboch

Moja poldruharočná dcérka, zdravé prospievajúce dievčatko, zrazu v herničke na OSPODe skolabovala priateľovi v rukách. Ja som vybavovala problémy týkajúce sa môjho syna a priateľ strážil dcérku, išli sa hrať do herničky, kde sa postavila a zrazu bez dôvodu padla priateľovi do lona. V tej chvíli ju vzal do náručia, vrazil do dverí, kde som riešila problémy syna, a ja som vedela, že je zle. Vybehla som a na chodbe, kde som mala kočík, som položila dcérku na zem a pýtala sa priateľa, čo sa stalo. Dcérka mala prevrátené oči, nevnímala, slintala a aj krv jej išla z pusinky, hlavičku bezvládne visiacu som držala. Vzala som ju do náručia a priateľ sa už snažil volať záchranku, čo jednoducho nezvládol, tak som začala kričať a vybehli sociálne pracovníčky a jedna z nich volala. Skúsila som umyť tvár studenou vodou a nič, všimla som si, ako lapá po dychu a začína byť sivá. Jedna zo sociálnych pracovníčok mi povedala, nech dcéru oprem o koleno, že skúsi ranu do chrbta, aby sa nadýchla, niekoľkokrát som skúšala ja, potom ona. Dcérka nič, v duchu som si hovorila, že dnes mi tu jednoducho nezomrie. V tej chvíli tu už boli záchranári, ktorí vzali dcérku, položili ju na bok, pýtali sa, čo sa stalo, a dcérka ďalej bez seba. Prezreli ju a že ju musím dostať do sanitky, bez bundy, vo svetri som ju vzala do náručia, kde začala prichádzať k sebe, a niesla som ju do sanitky čakajúcej pred úradom. Tak na lehátku ju napojili na prístroje, zmerali tlak, vypočuli a už sme išli s húkačkami. Pýtali sa, čo jedla, čo pila, čo robila, či nie je alergická. To isté potom na príjme, kde som ju vyzliekla, vážila, merala, doktorka ju prezrela a vypísala papiere na príjem. Mala zvýšenú teplotu, dostala čapík a už sme išli na oddelenie. Dcérku som uložila do postieľky, kde ju napojili na prístroje, za pol hodinu sa tam vystriedalo kopa lekárov, všetkým som znovu hovorila, čo sa stalo, aby z toho určili nejaký výsledok. Dcérka bola unavená, tak spala, medzitým plakala zo spánku, strážila som ju a neuvedomovala som si, čo sa mohlo stať. Nedochádzalo mi to a ani som si to nepripúšťala, pretože by som sa zosypala a ona potrebovala mamu, ktorá funguje. Odobrali jej krv, moč, výtery z hrdla, urobili sono, pozreli srdiečko. Dcérke sa začala dosť zvyšovať teplota, takže každé 3 hodiny po čapík vo dne aj v noci, veľa nejedla, ale aspoň, že pila mlieko odo mňa. Dva dni v horúčkach 39 a viac, vôbec nevnímala, spinkala a ja som čakala, čo bude ďalej. Na druhý deň prišiel lekár, že ak nezačne jesť, dostane infúziu. Veď má dieťa s takou vysokou horúčkou chuť do jedla? Skúsila som trochu desiaty, priateľ doniesol zmrzlinu, tak niečo zjedla. Na tretí deň po tej najväčšej horúčke, ktorú mala 39,5, akoby sa všetko dalo dokopy, začala vnímať, rozprávať, chcela topánočky, aby šla chodiť, dokonca si dala aj niečo na jedenie. Nechápala som, ale bola som veľmi rada, že je v poriadku. Prepustili nás 3. deň, informovali o všetkom, dali recept na liek, keby sa to opakovalo, aby som jej ho aplikovala, že by to nemuselo byť také divoké, ale okrem tej horúčky, ktorú mala v nemocnici, nič nenašli.

Tak len dúfam, že sa toto už nikdy nebude opakovať. Ja som asi po tomto citlivejšia, strážim ju a bojím sa, ale to by mala každá správna mama