Druhýkrát a rýchlo

Druhé tehotenstvo som neplánovala, 2 mesiace predtým som zase bojovala s cystou, dostala som antibiotiká a bolo po bolesti. O mesiac bohužiaľ zase tie isté príznaky, doktorka mi dala opäť antibiotiká s tým, že sa to vytvorilo znova. Bohužiaľ mi začalo byť horšie, tak sme išli na pohotovosť, kde mi milá doktorka po mojom vysvetlení problému a tom, že môžem hneď zostať, aby cystu odstránili, vyrazila dych. Otočila na mňa monitor a tam tá malá bodka, vraj 5 týždňov stará. No mala som čo robiť, aby som to rozdýchala, synovi bolo 5 a ja som ďalšie bábätko neplánovala. Šla som do auta, kde čakal môj priateľ a syn. Keď som mu povedala, že som tehotná, mal slzy v očiach a až domov ma držal za ruku. Zmenila som svoju gynekologičku, pretože ma druhýkrát ani neprezrela a dala hneď antibiotiká a ja som tehotná. Hlavne ma doktorka na pohotovosti upozornila, že ak si bábätko nechám, nech riešim tie antibiotiká. Nová milá gynekologička sa zhrozila a hneď začala konať, keď zistila, že som brala antibiotiká a už som bola tehotná. Na druhý deň do Gennetu a vyšetrenie, rátanie, výsluch ohľadom všetkého a ja som len čakala na ortieľ, či to bábätko nebude nijako ovplyvnené liekmi. Po hodine mi doktorka oznámila, že bábätko sa zatiaľ živilo z vačku a že to bude ok. Priateľ bol radosťou bez seba, keď som mu volala, že je všetko ok. Chodila som ďalej do práce, bolo mi dosť mizerne, návaly, nevoľnosti a zatiaľ som mlčala, kým nedostanem tehotenskú knižku. Všetko prebiehalo s nevoľnosťami naďalej, 2x som bola hospitalizovaná v pôrodnici kvôli nadmernému zvracaniu a dehydratácii, ale to najhoršie ma ešte len čakalo. V decembri pri odovzdávaní môjho syna od exmanžela ma práve exmanžel napadol, kopal, zhodil ma na zem a keď som sa snažila utiecť a zavrieť dvere domu, narazil ma bruchom na tie dvere. Zavolala som si záchranku a políciu a už som išla bohužiaľ do inej pôrodnice, než v akej som bola registrovaná, a to bol pre lekára dosť veľký problém, tiež mi to pekne dal najavo. Nielenže vyšetrenie dosť bolelo, ale vôbec ho nič nezaujímalo a nakoniec povedal, že ma mala sanitka zaviezť tam, kde budem rodiť. Napísal, že som fit a u dieťaťa počuje ozvy srdca a pustil ma domov. Pohotovosť zamkol a ja som čakala vo vstupe pôrodnice na odvoz. Vzala som si niekoľko dní voľna v práci a bola som v pokoji, na druhý deň som šla ku svojej doktorke, aby som si bola naozaj istá, že je všetko ok. Do konca tehotenstva som mala už docela pokoj, až na pálenie záhy a zvracanie sa to dalo. Blížil sa 40tt a v pôrodnici mi dávali termín, dokedy by som mala porodiť, a ak nie, budú vyvolávať. Upratovala som, hýbala som sa, ako len to išlo, a nič... Až víkend, keď mal exmanžel syna a keď pri odovzdávaní opäť zvýšil môj tlak krvi svojím správaním, sa začalo niečo diať. V nedeľu ráno je mi naozaj zle, poslíčky idú na plné obrátky, ale počas dňa sa menia na kontrakcie. Čakám na 17. hodinu, kým mi exmanžel privezie syna, a to už rozdychávam. Ale opäť sa to nezaobišlo bez čerešničky na záver, syn si pri páde rozsekol chrbát a exmanžel mu to neošetril vôbec. Takže naša prvá cesta vedie na chirurgiu, kde môj priateľ behá so synom na röntgen, vyšetrenie a ja už len dýcham a plazím sa. Keď ma videla ošetrujúca lekárka môjho syna, ponúkla mi sanitku a ja že mám dosť času, že to zvládnem v pohode. S ošetreným synom už ideme na výstražkách do pôrodnice, priateľ spotený a vystresovaný ide, ako môže, po ceste trúbi, aby autá uhli, takže ideme miestami po električkovom páse, pretože ľudia sú teľatá a nemôžu uhnúť. Podolí je tu, vystupujem, priateľ berie syna, tašky a uháňa k výťahu, ktorý jednoducho nejde, mlátim rukou do steny. Konečne 4. poschodie, obaja bežia a zvonia na príjem, miznem vnútri, sestra hovorí, nech počkajú. Už si ani nevleziem na tú kozu, aby ma lekárka vyšetrila, len ma strčí a ja sa zosuniem a prechádzam kontrakcie dýchaním. V tej chvíli sú tu 3 sestry s vozíkom a ideme tryskom na sál. Položím sa na lehátko a kontrakcie prestali, aký fajn pocit, ale bábätko musí von. Dostávam dávku oxytocínu a ideme ďalej. Na sál som došla o 19:00 a dcérka je na svete o 19:23. Vidím ju, počujem, ako zaplakala na pulte, kde ju umývajú, vážia, merajú, ale inak nebrečí. Pýtam sa, čo to je, pretože sa nám celý čas nechcelo ukázať. Je to malé krásne dievčatko, ktoré mi pospiechalo von. Pri šití si hovorím, že mi to za to stálo, mám len 13 stehov, ale v ruke tú maličkú. Volám priateľovi, kde je, pretože na chodbe ho sestra nenašla, a on, že len odviezť syna ku známej a vraj čo sa deje, a ja že máme dievčatko. Zavesil, no neriešila som to. Neskôr sa dozvedám, že musel zastaviť, aby to rozdýchal. Prišiel uplakaný a plakal ďalej od šťastia, že je otec. Môj syn na druhý deň rozmýšľal, kam mi zmizlo brucho, keď videl bábätko, vrhol sa k nemu a pozeral, bol šťastný. Hladil svoju sestru, vozil ju, priniesol jej hračku.