Keď muž opustí svoje dieťa

Rada by som sa zdôverila so svojím príbehom, ktorý ma veľmi ťaží a tak trochu neviem, čo s tým všetkým robiť. Som plná smútku, zlosti, hnevu, sklamania a namiesto toho, aby som sa zamerala na bábätko a tešila sa z neho, len ležím a plačem.

Minulú jeseň to boli už skoro dva roky, čo som bola sama, a tak nejako mi to už začínalo liezť krkom, stretla som pár „správnych“ chlapov, ale všetci boli zadaní a ja som sa v decembri, po svojich narodeninách, rozhodla, že si nájdem chlapa svojich snov. Som celkom dosť zaneprázdnená žena, ktorá nemá príliš príležitostí na zoznámenie, preto som využila služby zoznamky na internete.

Krátko nato som tam objavila muža, ktorý mi vyhovoval vo všetkom. Tým, ako vyzeral, ako sa prejavoval, nikdy mi nepovedal, že by deti nechcel. Rozprávali sme sa o mojej neplodnosti a len sa zmienil, že teraz to nevadí a že časom by sme to nejako vyriešili. Vzhľadom na to, že som bola lekársky 9 rokov oficiálne neplodná, naozaj sme to „nijako“ neriešili. Nebol dôvod si všetko neužívať plnými dúškami. On však mal vždy na výber, nikdy by mi nevadilo použiť ochranu alebo keby si dával pozor. Toto je rozhodnutie každého z nás.

Po 3 mesiacoch vzťahu sa stalo, že som otehotnela, z toho šoku som ani nevymýšľala žiadne prekvapenia, spôsoby, ako mu to oznámiť. Jednoducho to zo mňa vypadlo. Nevyzeral, že by sa hneval, jeho prvá reakcia bola „Len neviem, či mám mať z fazuľky radosť alebo nie“.

Potom sa 14 dní riešilo, ako vyriešiť našu situáciu, pretože sme bývali v malej izbičke v byte mojich rodičov, nemal prácu, atď. Za bývanie rodičom platil 3 000 Kč, ale jedlo neplatil, to dostával zadarmo. Asi len 2x bol nakúpiť. Snažila som sa mu to uľahčiť, ako sa dalo, a to bola asi chyba.

Po 14 dňoch mal oslavu narodenín so svojou rodinou, ja som na ňu ísť nemohla, mala som prácu, ale bojím sa, že by ma na ňu aj tak nevzal. A keď sa z nej vrátil, zrazu všetko otočil a začal hovoriť o potrate a že ak si ho nechám, rozíde sa so mnou.

Po týždni to ukončil, ale sťahovať sa nechcel. Vraj že by u nás pokojne ešte mesiac býval, kým by si niečo našiel. Vyhodila som ho ešte ten večer. Vyjadril sa, že sa na dieťa necíti teraz ani nikdy inokedy, že dieťa nechce a už vôbec nie so mnou.

Myslela som si, že sa mu to uleží v hlave, že dostane rozum a vráti sa, ale po pár dňoch mi poslal e-mail, kde sa znovu vyjadril k tomu, že o dieťa nestojí, že ho nechce ani vychovávať, ani sa s ním inak stýkať. Že ak budem stáť o finančnú pomoc, že mi pomôže, kým sa neobjaví iný muž v mojom živote. Včera ale zase otočil, že mi vraj pomôže zohnať bývanie - prenájom a že za to ho nenapíšem do rodného listu dieťaťa a nebudem od neho chcieť alimenty.

Je to mesiac, čo odišiel, a len nedávno som zistila, že celý čas, čo sme boli spolu, aj keď sme sa zoznamovali a písali si, si ďalej stále písal s inými slečnami a randil s nimi. Nikdy to so mnou nemyslel vážne, bola som jednou z mnohých ďalších, ktorú využil na svoje pohodlie.

Na jednu stranu je fajn, že sa v mojom živote objavil, inak by som v sebe nenosila nový život, po ktorom som tak veľmi túžila, ale na druhú stranu z toho zas takú veľkú radosť nemám, pretože ju nemám s kým prežívať. Viem, že by som za to zaslúžila facku, ale nech sa snažím akokoľvek vzchopiť, čo mi nikdy predtým nerobilo problémy, teraz to akosi nejde. Asi je to hormónmi, neviem. Rady ako nebyť sama, ísť medzi ľudí, atď. veľmi nepomáhajú. Nechcem, aby ma všetci videli, ako plačem a len sa ľutujem.

To, že nechce byť so mnou, je nakoniec aj dobre, pretože s takým človekom by som žiť nechcela, ale dosť zle znášam to, že moje dieťa nebude mať otca, pretože je to taký sebec, čo myslí len na seba a svoje vlastné pohodlie. V súčasnosti borec býva u mamičky a ďalej balí slečny cez zoznamky a je to len pár dní, čo chodí do práce, hoci mi klamal, že prácu nemá.

Cítim sa hrozne zradená a sklamaná. Som plná hnevu, najradšej by som mu nakopala zadok, ale viem, že mi to nepomôže. Neviem, čo robiť, blízke kamarátky či kamarátov nemám, mám okolo seba len svojich študentov, som tanečná lektorka. A tí majú svoje životy, svojich partnerov, navyše nikoho veľmi nebaví stále počúvať niečie nariekanie a vidieť slzy, čo úplne chápem. Viem, že to, čo sa stalo, nie je moja vina, ale vždy som mala tendenciu obviňovať sa za všetko. Je mi ľúto, že som mu nestála ani za to, aby to so mnou skúsil, že som „zase“ narazila na šmejda, čo ma len zneužil. Mám pocit, že za nič nestojím, že si lásku nezaslúžim a že ma nikdy nikto milovať nebude. Bude, moje bábätko, viem. Ale už dlho mi chýba mužské náručie, dlho sa životom brodím sama a aj v čase, ktorý je pre ženu veľmi citlivý, som sama.

Keď mi bolo v živote najhoršie, pomáhalo mi vypísať sa z toho. Tak v to trošku dúfam aj teraz.