Žiadny med to nebol

Aby ma človek pochopil, musel by o mojom celom živote vedieť veľa. Sú veci, a že ich je veľa zlých, ktoré nikomu len tak nepoviem, ale veď už je to dávno, a aj keď sa so mnou niektoré zlé veci ťahajú až doteraz, snažím sa žiť tak, aby sa to nepremietalo do môjho života a do okolia, ale ide to veľmi ťažko. Tak aby som začala. Všetky zlé veci sa diali už v mojom detstve. Tie hrôzy začali už na základke a že toho bolo. Keď som v tretej triede prestúpila na základnú školu, tak si ma z vedľajšej triedy vyhliadol jeden spolužiak. Od tretej triedy do piatej ma často len pozeral. Ja som ani nevedela, že existuje, a tak ma ani vo sne nenapadlo, čo ma neskôr bude čakať. Keď sme postúpili do vyššej triedy, teda do piatej, tak sa mi zrazu začalo peklo. Začal si ma všímať viac. Zvýšilo sa obťažovanie, a to doslova. Vonku na mňa vždy niekde čakal a stále mi hovoril do hlavy. Mne sa osobne nepáčil, sama som nemala chuť si v tej dobe niečo začínať s chlapcami. Všade ma prenasledoval, v škole na chodbách na mňa pokrikoval. Raz na mňa čakal v parku a stále mi niečo rozprával. Potom sa ma snažil prehovoriť a ja som stále odmietala. Zrazu niečo vytiahol z vrecka a dal mi to do ruky. Vôbec som nevedela, čo to je, ale bolo to také mäkučké. Keď som sa ho spýtala, čo to je, tak mi povedal, že mačacia packa. V tej chvíli mi bolo na vracanie. Povedal mi, že mali doma veľa mačiatok, a tak ich utopil, potom im uschoval packy ako trofej. To bolo také zvrátené, že som sa ho začala báť. Od tej doby som bola stále v strehu. Lenže to horšie ma ešte len čakalo. Po nejakom čase som sa vracala zo školy domov a on na mňa čakal v jednom už prázdnom dome. Vzhľadom na to, že ten dom bol po ceste domov, tak som ho nemohla minúť. Hneď ako sa moje kroky priblížili k domu a on ma videl, tak po mne skočil a odtiahol ma do starého opusteného domu. Neustále som sa snažila vymaniť z jeho zovretia, ale nešlo to. Mal strašnú silu a ja som bola napospas maniakovi. Hodil ma na schody, čo ma dosť bolelo, a udrela som si chrbát. Ten jeho pohľad v očiach ma dosť desil. V tej chvíli som si uvedomila, že keby som kričala, tak ma aj tak nikto nepočuje. On však pritvrdil a ja som nemala žiadnu šancu dostať sa z jeho pevného zovretia. Začal zo mňa trhať oblečenie a mne došlo, čo má v úmysle. Síce som kričala, ale to mi bolo k ničomu. Aká náhoda však bola, keď po rozbitých schodoch niekto šiel. Spolužiak zbystril a jeho zovretie povolilo. To bola šanca pre mňa, aby som mohla zmiznúť. Kopla som ho do kolena a tým som mala šancu zmiznúť. Aká úľava pre mňa bola, keď sa mi podarilo dostať sa z baráku preč domov. Lenže pre mňa to neskončilo. Rodičom som to povedať nemohla. Moji rodičia by skôr zmlátili mňa. Bála som sa už chodiť aj do školy, aby na mňa niekde zase nečakal. Rozhodla som sa ísť s tým za riaditeľkou a všetko jej povedať. Lenže tá mi neverila a ani jeho triedna mi neverila. Stále mi hovorila, že on by to nikdy neurobil. Že som si to vymyslela a ak sa o niečo také pokúsil, tak si za to môžem sama. Nikto mi neveril a ja som s tým musela žiť celý čas až do dospelosti. Lenže to nebolo všetko, čo ma v živote stretlo... Pokračovanie nabudúce.....