Za slzy sa nehanbím..........

Ako deti plačeme, keď dostaneme na zadok za niečo, čo sme urobili a nemali sme. Potom slzy smútku pri sklamaní v láske, prvá láska a potom tie ďalšie, ktoré nevyšli. A čo slzy šťastia? Tých som veľa nezažila..... Až v dospelosti, v čase tehotenstva ma rozplakalo všetko a po pôrode detí, keď som bola šťastná, že sú v poriadku. Prvé slovíčko, úsmev, krôčik, to všetko vo mne vyvolalo pocit šťastia. Samozrejme, tieto pocity vystriedali slzy smútku a beznádeje, ktoré som postupom času vytesnila len do súkromia, keď som bola sama a nikto ma nevidel. Deti potrebujú veselú mamu a nie uplakanú trosku. Svadby a pohreby vo mne vyvolávajú pocity smútku aj šťastia zároveň, možno úľavu z toho všetkého, čo tomu predchádzalo. V poslednom čase sú to slzy beznádeje, ktoré nevidí nikto, len ja. Stále je lepšie toto, ako sa opiť a na druhý deň mať kocovinu. Keď sa to vezme, tieto slzy sú niekedy jednoducho najlepším riešením všetkých problémov, človek má pocit, že so slzami odišlo všetko zlé. A keď mi niekto povie, že nikdy neplakal... blbosť, každý človek má nárok byť niekedy smutný alebo naopak šťastný a uroniť slzu a určite sa za to nemáme hanbiť. Aj ten najväčší tvrďák uroní slzu a aj ja som sa o tom presvedčila. Môj ocko nikdy neplakal, nikdy som ho nevidela plakať a na pohrebe svojho deda plakal... môj jediný ocko plakal, aký zvláštny pocit to bol vidieť. Po pôrode dcérky prišiel priateľ a plakal, nechápala som, pretože ja to vidím inak. Pre mňa to bola úľava, bolesť, šťastie, všetko dohromady. Ale pre neho niečo neskutočne krásne a jedinečné, bol šťastný. Chlapi city veľmi nedávajú najavo, aj preto mi príde zvláštne vidieť chlapa plakať, ale samozrejme aj oni na to majú nárok, sú to tiež ľudia a citlivé duše. Ja sa za svoje slzy nehanbím, ale v niektorých situáciách nie je vhodné ich ukazovať, ukazovať tú zraniteľnosť, a už vôbec nie ľuďom, ktorí to dokážu zneužiť