Zoznámenie a zasnúbenie

Tak nejako to začalo...

…vedeli sme o sebe už dávno dávno, niekedy asi už v roku 2008, keď som vtedy sotva devätnásťročná potrebovala požičať digitálny fotoaparát, išla som vtedy na dovolenku do zahraničia. „Noo, vieš, Jani, tu nastavíš makro a tu zase panoramatický snímok…“, „jo jo, hmhm…aha“. Potom sme sa skoro vôbec nevideli, pár rokov, medzitým som doštudovala a „dorástla“. Keď však na Deň detí 2014 Marek zistil, čo je to dostať čelnú „pusinku“ od Clia, začalo byť trochu menej veselo (pár desiatok hodín boja o holý život, pár dní JIS-ka, vozíček, barly a všetky tie maškrty okolo, suma sumárum 2 mesiace v nemocnici a dlhé mesiace rekonvalescencie – skrátka veľmi ťažké obdobie!). Po celý ten čas, keď prišiel Marekov veľký, a popravde kompletný, životný reštart, som bola dennodenne vo dne v noci vedľa neho. Ťažko povedať, kedy presne nám došlo, že sme sa vlastne do seba, úplne jasne a jednoznačne, zaľúbili. To už dnes nie je až také dôležité, dôležité však je, že to bolo skutočné, úprimné a hlboké. A tak sme už spolu zostali, spolu s králikmi, morčaťom, kocúrikom (na toho si teda Marek musel trochu zvykať… :-) ) a hlavne s nájdeným psíkom – psíkom rasy CDU – alebo „čo dala ulica“… Prestavali sme si domček z druhej svetovej. Koncom roka 2015 Marek naplánoval výlet do Paríža - (to som sa dozvedela až neskôr), s jasným zákerným plánom… No, lenže keď tam vtedy na seba upozornilo pár „chlapcov s uterákom na hlave“, z plánu na romantický novoročný výlet zišlo. Nie však z pôvodného úmyslu...

Zasnúbenie...

Štedrý deň 2015, čas cca 19:00 hod., teplota vonku okolo nuly, doma pri krbových kachliach krásnych 26, Ja, Marek a moja mama, ktorá bola (treba povedať, že jediná…) v konkurze na svokru, ako svedok. Nič som netušila, mamka však vedela veľmi dobre. Pozbierala som zo stola po večeri, chystali sme sa na rozbaľovanie darčekov, purpura na platni voňala a sviečky ožarovali malý betlehem príjemnými žltými plamienkami. Marek tajnosnubne odišiel do spálne, aby si nasadil kravatu a pozbieral posledné zvyšky odvahy. Všetci traja sme si sadli pod ozdobený stromček, Marek vyobliekaný, ja v teplákoch a mamka vo večerných šatách. V tej chvíli som znervóznela ešte viac, ale absolútne nič som netušila. Bolo mi síce divné, že mamka dorazila na štedrovečernú večeru „nejako veľmi vyparádená“, ale teraz aj ten Marek… „No, je to asi skrátka majster so sklonmi k miernemu patosu…“ pomyslela som si. „Nóóó, ponožky, ďakujeeem… jééé, retiazóóčka,… no ale tie poháriky sú teda nádherné…“ atď. Keď bolo porozdávané, nadelené a kopa roztrhaných baliacich papierov narástla do závratnej výšky, Marek zvážnel! Kľakol si predo mňa, siahol do vrecka. Škatuľka. Taká tajomná, zdobená, čo sa do nej dávajú… vlastne takmer výlučne šperky. Trochu mi spadla sánka, nechápala som, u mamky sa striedali úsmev a slzičky. „Jani, milujem Ťa a veľmi rád by som bol s Tebou navždy, vezmeš si ma za manžela?!“. Ticho. Napätie. Padá biely sneh…teda vlastne neee, ale bolo to sviatočné. Všetci vedeli, že „sa píše história“, toto vojde do dejín… :-) Kľačiaci Marek si vydýchol, ticho nebolo preto, že by som váhala, ale preto, že… zo mňa začali tiecť slzy prúdom, a do toho som sa smiala, a zase slzy ako hrachy, kvapky radosti, šťastia, lásky! „Áno! Milujem Ťa, ty somár jeden…“, konečne som odpovedala. Čo som im však neodpustila dodnes, je to, že ma nevarovali, nechali ma v takom historickom okamihu…v teplákoch!!. No jo no, ako som mohla tušiť, čo príde po štedrovečernej večeri. Boli Vianoce 2015, ja aj Marek sme tušili, že rok 2016 prinesie určite ďalšiu udalosť, ktorá bude ešte zásadnejšia...