Vodičák

Tak nejako mi dnes došlo pri šoférovaní smer škôlka :-). Že už mám skoro polovicu svojho života vodičský preukaz. Robila som si ho v 18 rokoch. Vtedy som ešte nedokázala oceniť, čo pre mňa znamená:-).

Dnes si bez auta a vlastných možností šoférovať už snáď ani neviem predstaviť život:-). Je to pre mňa uvoľňujúci relax. Každodenná jazda autom minimálne do škôlky a späť je pre mňa napĺňajúci pocit.

Spočiatku som sa strašne bála ísť do mesta, do kopca s rozbehom na ručnú, parkovať pozdĺžne atď. Dnes už skoro všetko zvládam s prehľadom. A úprimne, s dvoma deťmi som tak dosť mobilná a môžeme sa dostať kamkoľvek kedykoľvek bez ohľadu na dopravu:-).

Sú ale aj situácie, keď sa samozrejme bojíte o svoj život. Už niekoľkokrát sa mi za ten čas stalo, že vodič oproti mne zrejme z nepozornosti zrazu vyšiel do protismeru. Niekto mi nedá prednosť, predbieha vo chvíľach, keď ohrozuje aj mňa. Je to ako na váhach. Každopádne ani tieto nepríjemné udalosti ma neodrádzajú.

Kedysi cca okolo 20-25 rokov sa mi stala jediná búračka. Na veľmi neprehľadnom mieste. Našťastie to okrem auta nikto neodniesol. To som potom pol roka nechcela ani sadnúť do auta. Ale potom som sa sama na seba nahnevala, že takto to ďalej nejde, a zase som začala. Ešte že tak.

A ako to máte vy so šoférovaním?:-)