Prvotné trable

Konečne! Po 12 hodinách nepretržitej bolesti mám pri sebe konečne svoje bábätko, Karolínku. Hneď mi ju dali na brucho, je taká krásna, vôbec neplače, pozerá sa na mňa tými svojimi kukadlami, chlap je šťastný ako blcha, ja samozrejme tiež. Zobrali mi ju len na chvíľu na odváženie a odmeranie. Už po chvíľke im hovorím, nech mi ju hneď vrátia. Sme k sebe pritúlené, maznáme sa, malá sa snaží prisať. Aj keď niekam inam, ale čo už? Po dvoch hodinách ma odvážajú na popôrodné. Sestrička mi hovorí, nech sa vyspím, že si malú nechajú u seba a donesú mi ju na dojčenie. Som taká uťahaná, že ani neprotestujem. Po nejakom čase príde sestra aj s malou, dala mi ju, že skúsime dojčenie. Dala mi ju na posteľ a začala ma „polohovať“ do správnej polohy. Jedna ruka za hlavu, druhou držať za zadoček, rameno musí byť tak a tak. Myslím, že aj paragraf je rovnejší ako ja v tejto polohe? Malá sa krásne prisala, a že keď nám to tak ide, tak mi ju nechá. Ako čo? Už som na ňu sama? Postieľku pri svojej posteli. Len som na ňu zízala a stále jej hovorila ahoj, ahoj, ahoj... pripadalo mi, že už nikdy nič iné nepoviem. Vyzerala ako anjelik? Avšak do času, kým toho môjho anjelika nezačalo niečo trápiť. To sa z nej stal diabol? Po dvoch dňoch v pôrodnici už všetci vedeli, že ten strašný krik je moja Karolínka? Myslím, že aj vďaka tomu nás skoro pustili domov? S dojčením sme strašne bojovali, prvé prisatie bolo prvýkrát bez problémov a potom každé ďalšie strašne bolelo. Skoro som od bolesti hryzala posteľ a sestry mi tvrdili, že si prsia musia zvyknúť. Bola som z toho hrozne zlá, plakala som od bolesti a nikto to neriešil. Konečne nás pustili domov a hneď som si pozvala laktačnú poradkyňu, vďaka bohu mala čas hneď na druhý deň. Zistila, že som chytila kvasinkovú infekciu. Takže som musela vylúčiť cukor, lepok a kopu ďalších vecí. Trvalo to azda tri mesiace, každé prisatie v bolestiach, hľadala som si výhovorky, ospravedlnenia, prečo už nemôžem dojčiť, modlila som sa, aby som dostala zápal, aby som musela prestať dojčiť. Krása spomínať? Prsia som si potierala genciánou, takže bolo úplne všetko a všetci fialoví? Ako poďakovanie chlapovi za podporu som mu upiekla buchtu a doslova som po trojmesačnom pôste slintala, keď ju jedol. Po zhruba piatich mesiacoch to bolo úplne v pohode. Teraz má malá 16 mesiacov, stále dojčím a čo je hlavné, tak bezbolestne, keď teda práve nehryzne? Pri dojčení sa na mňa pozerá stále tými istými rovnako krásnymi kukadlami ako prvýkrát, len už jej každé očko nejde niekam inam? Ďakujem všetkým, ktorí môj príbeh dočítajú až do konca a nezaspia pri ňom?