Peti... Musíme ti niečo povedať...

Neviem teda, aký to bol deň, aké bolo obdobie, či jeseň alebo zima, ale to, čo sa ten deň odohralo, bolo pre mňa v tom krásnom veku desaťročného dieťaťa niečo úžasné..

Pamätám si, že ma mama s ockom volali, keď som prišla, zostala som stáť medzi dverami do obývačky.. Obaja sedeli spolu na gauči a ocko držal mamu za plece.. Strašne som sa bála, čo som vyviedla (bola som hrozný kvietok)..

Potom sa mama usmiala a hovorí.. Peti, musíme ti niečo povedať.. Ešte dnes cítim to búšenie srdca a horúčavu v lícach zo strachu, čo sa deje??.. Mama pokračovala a hovorí... Budeš mať braška alebo sestričku...Ale ešte to nesmieš nikomu povedať..(na vysvetlenie, mama mala veľmi rizikové tehotenstvo a niekoľkokrát ju s krvácaním odviezla sanitka a veľmi dlho ležala v nemocnici, takže bábätko je naozaj vymodlené)...

V ten moment mnou začali lomcovať tisíce otázok a pocitov, nevedela som, čo na to povedať, viem, že som len stála a pozerala. Ani neviem, či som niečo povedala.. Viem len, že som bola neskutočne šťastná, prechádzal mnou neskutočný pocit, ani to neviem opísať.. Mala som šialenú radosť.. O to väčšia bola, keď mi mama po nejakom čase oznámila, že to už môžem povedať, že si to už nemusím nechávať pre seba... Koho som stretla, tomu som hovorila, že budem mať braška alebo sestričku, asi som už bola otravná :D ale ja som bola jednoducho šťastná :)..

Necelý mesiac po mojich 11. narodeninách, presnejšie teda 4.4.2002, sa narodil.. Môj malý braško, ten anjelik, na ktorého budem ako na svojho vlastného dávať celý život pozor... :)

Pamätám si ten deň, keď sme išli za mamou do pôrodnice. Ocko jej kúpil krásny náramok a k nemu sme kúpili pozdravček a ja som doň napísala ..Ďakujeme, mamička, za to krásne bábätko...