Moja mamka?

Mám v sebe jedno veľké trápenie, ktoré trvá už veľa rokov, len v posledných dňoch na to myslím nejako viac ako zvyčajne, a tak som sa rozhodla podeliť sa oň s vami. Som z úplnej rodiny, mám dvoch mladších súrodencov, sestru o dva roky mladšiu a brata o štyri roky mladšieho. Aké bolo moje detstvo? Vlastne si pamätám len to škaredé, mám strašne máločo pekných spomienok, ktoré musím navyše hľadať hlboko v pamäti.
Ako prvú mám v hlave spomienku, keď sme bývali ešte v starom byte, mala som asi 4 alebo 5 rokov. Naši ma nechali samú doma, ja som sa išla hrať do kuchyne s pohármi na víno, samozrejme som jeden rozbila a porezala sa, prišla mamka, vynadala mi, ošetrila ma. Ďalšia spomienka, keď ma viedla k zubárke a vzala so sebou aj babičku, pretože mi mali trhať už hnilý zub (ako ročná som mala úraz, zub bol vtedy zasadený späť), mamka zostala vonku a dnu so mnou išla babička. Tak som tak chcela svoju mamku, ale nemala odvahu, strááášne som plakala od bolesti, ako mi ho trhala, v tej dobe sa ešte nedávali umŕtvovačky :-) Už tu som potrebovala svoju mamku, tak veľmi. Ďalej si už len pamätám, ako ma bila, vlastne za všetko, čo som urobila, nedostávala som ale po zadku, bila ma po chrbte, hlava nehlava. Toľkokrát som takto plakala, až som sa dusila. Viem, že aj moja ségra bola bitá, hlavne teda za školu, ale tá si to tak nepamätá ako ja toto všetko. Boli sme tri deti, ako takto mi nič nechýbalo, oblečenie pekné, hračky tiež, na to si naozaj sťažovať nemôžem, ale načo mi toto všetko bolo? Ja som potrebovala niečo iné ako len hmotné veci. Čo mi ešte naozaj utkvelo v hlave, práve tie darčeky, hračky, oblečenie. Mamka vždy všetko kupovala dvakrát, pre mňa a pre ségru, jednu bábiku ružovú a druhú modrú a čo myslíte? Komu vždy dala ako prvej na výber? Ja som to nebola. Všetky bábiky aj handry som mala modré, aj toto som ako dieťa oplakala, chcela som aspoň raz mať bábiku tiež ružovú, teraz už to, bohužiaľ, nevrátim. Pamätám si aj svoju prvú migrénu, mala som 11 rokov, ten deň som dostala zase výprask, po chrbte. Celú noc som plakala, a od bolesti, mlátila hlavou o stenu a aj kľačala na zemi a modlila sa, áno modlila sa, nech tá bolesť odíde. Ráno som sa potom zobudila už bez bolesti :-)

Čas plynul a ja som spoznala svoju prvú lásku, tú najväčšiu, mala som 18 rokov. Naozaj som sa zamilovala bezhlavo. Asi pol roka na to som odišla z domu a bývala som so svojím priateľom, od tej doby som teda preč od našich. Ale to je zase iný príbeh, ktorý vám možno tiež niekedy napíšem, pretože je plný lásky aj bolesti.

Teraz mám iného priateľa, s ktorým budeme o pár dní 6 rokov. Máme dve nádherné deti, dievčatko takmer 5 rokov a chlapčeka 2 roky. Svoje deti milujem rovnako, nikdy by mi ani nenapadlo, že by som robila rozdiely. Už som dospelá (36 ), mám svoj vlastný domček, chlapa, nádherné deti, aj moji súrodenci majú deti a to je len ďalšie veľké sklamanie, ktoré už nemôžem prekusnúť. Jednoducho moja mamka moje deti neberie a ja toto znášam fakt zle. Deti sú moje vymodlené. Čakala som dlhých 7 rokov, kým sa stal zázrak a ja som zistila, že som tehotná, v ten deň som išla hneď za svojou mamkou a strašne som jej chcela oznámiť, že som tehotná, išla som za ňou do práce už aj so svojou prvou fotečkou a ukázala jej ju. Povedala len hmm si tehotná jo a odišla :-( nenechala som si zobrať to moje veľké šťastie, potom som išla za tatkom, ten bol šťastný, ale najšťastnejšia a najviac mi priala moja ségra, začala jačať na celý dom, skákala a jasala :-)

23.12.2011 sa mi narodilo akútnym cisárskym rezom prekrásne dievčatko Karolínka. Chcela som pomoc v začiatkoch od mamky, v tej dobe sme chvíľu bývali u našich, nechala ma v tom a radšej prespávala celú dobu môjho pobytu u ségry :-( Môjmu dievčatku bude 5 rokov, má rada babičku, lenže ona ešte poriadne nevníma to odstrkovanie, to ja vždy len oplačem, pretože ma to mrzí, ako odstrkuje moje deti, vždy len sľubuje, ako si ich vezme na prázdniny, na víkend. Momentálne sa s ňou už asi mesiac nebavím, potrebovala som akútne postrážiť deti, pretože sme doma betónovali, vzala si ich k sebe bez rečí, s tým, že ja som za nimi chodila každý deň, boli tam od piatka, v nedeľu som tam prišla a moje deti boli vyhodené :-( nie od babičky, ale od chlapa mojej ségry, od niekoho, kto má oveľa menšie právo tam byť ako moje deti. Mamka vtedy len sedela a pokojne sa pozerala, ako balím svoje deti, ja som hrozne plakala, ako mi toto mohli urobiť, moje deti plakali, že chcú domov, sľúbila som im, že tam už nemusia byť. Od tej doby tam nechodíme vôbec, nedvíham skoro vôbec tel. mamke a naozaj jej toto nikdy neodpustím. Moje OBE deti sú pre mňa všetkým. Dýchala by som za ne, umrela by som pre ne.