Dlhé čakanie

Tak som sa s priateľom nakoniec nerozišla. Bola som presvedčená, že ma vodí za nos, už so mnou nechce byť, ale nedokáže sa rozísť na rovinu. Lenže mi pár odborníkov, a vlastne aj laikov, nezávisle na sebe povedalo, že naozaj môže mať takéto stavy zo stresujúceho zážitku. Má diagnostikovanú poruchu prispôsobenia, tak to bude asi ono. Vraj to trvá cca 6 mesiacov, tak som sa rozhodla ešte počkať, ako sa to vyvinie. A verím, že keď to prejde, bude to medzi nami ako predtým. Pozitívne je, že sa už snaží so svojimi depresiami niečo robiť. Opäť začal maľovať, dokonca si naplánoval túru do hôr... Ku mne je stále rovnako odtiahnutý, neozve sa, aby ma videl, ale to vraj môže byť tými depresiami. Asi aby ma nimi neobťažoval... Ale je mi strašne smutno za ním. Keď uspávam deti, spomínam si, ako u mňa prespával, a hovorím si, teraz sme mohli byť spolu. Keď prechádzam okolo stanice, spomínam si, ako chodil za mnou a ja za ním, a tešili sme sa na seba. Všetko mi ho pripomína. V poslednom čase mám strašné výkyvy nálad, raz som optimistická, že to bude dobré, a keď nie, tak sa nájde iný, a inokedy zas pesimizmus, že sa mi nič nechce, a som protivná alebo bez nálady. Uvidíme, ako to dopadne, ale snáď túto krízu s priateľom prekonáme.