Naše zásnuby

Bolo to presne pred 6 rokmi, keď sme ráno vstali, chlap uvaril kávu a tak pri raňajkách hovorí: „Čo keby sme sa zobrali?“ Ja som mu ešte s napoly zlepenými očami povedala: „Tak dobre“ a ďalej sme to neriešili :-) O týždeň mal voľno a hovorí: „Hele, asi by to chcelo prsteň, nie? Tak niekam zájdeme a vyberieš si.“ Tak sme vyrazili do okresného mesta a hľadali prsteň, no žiadna sranda to nebola, nikde nemali veľkosť na mňa, čo by sa dal považovať za zásnubný, len samé detské. Obišli sme celé mesto a až v poslednom zapadnutom zlatníctve sme objavili presne na mňa a s krásnym veľkým kameňom :-) Nikde sme to nehovorili, zatiaľ sme si to nechali pre seba. O týždeň, keď mal zase voľno, sme kúpili kyticu a víno a vyrazili 100km k mojim rodičom na celý víkend. Chlap odovzdal kyticu mamke už vo dverách a oteckovi víno pri vítaní a tí len netušili, čo sa oslavuje :-) a potom hovoríme, že teda sme sa rozhodli, že sa zoberieme. Naši sa najprv smiali, nemohli tomu uveriť, tak sme si dali po štamprlíku a načali víno a debatovali tak o všetkom. No a potom ocko hovorí: „No ja ešte neviem, či ti ju dám, to by si najprv musel splniť tri úlohy“ :-D Jarda najprv nechápal, potom sa začal smiať a hovorí: „Splním čokoľvek, čo by to tak malo byť?“ a ocko: „To si najprv musím premyslieť“ :-D No brali sme sa až ďalšie 3 roky po zásnubách a ocko tie úlohy ešte ani nevymyslel :-D :-D :-D