Život s AD(H)D

Vždy som bola iná, od malička som bola extrémne pokojné dieťa, dokázala som sa hrať tak, že o mne mamka ani nevedela. Vraj som si ani neprešla obdobím vzdoru. Mala som jediného koníčka: kreslenie. Aj keď som bola u kamarátky, alebo ona u nás, kreslili sme si spolu. Bola som taká samotárka. Niet sa čomu čudovať, už v škole som bola iná. Zle som sa učila, keď mi na nejakom predmete veľmi záležalo, učila som sa ho dva dni, a teda na ostatné nebolo miesto. Pre mňa bola trojka super známka.

Asi v druhej triede sa to všetko začalo: Učiteľka si ma náramne vychutnávala, chcela ma poslať do špeciálnej školy len preto, že som bola drobná. Začala som mať problémy s učením, matematika mi vôbec nešla. Chodila som k psychologičke, diagnóza znela: Dyskalkúlia, najskôr posttraumatická príčina. Živo si pamätám, keď sme počítali príklady, ja som bola náramne hrdá na seba, že som to zvládla, a čo som asi tak dostala? No, jednotku, ktorá bola preškrtnutá, a vedľa bola päťka s poznámkou: oprava, odpisovala. Bola som naozaj sklamaná. Nakoniec išla mamka urobiť poriadok do školy a učiteľku do konca roka vyhodili – vraj sa na ňu sťažoval kde kto. Do toho som začala trpieť aj tikovou poruchou, spolužiaci sa mi smiali, takže šikana pokračovala. Časom sa to zlepšovalo, ešte som si prešla týraním od otčima, neskôr aj od exmanžela. Dnes ma už nikto nešikanuje, ani netýra.

Donedávna som žila v domnienke, že ľahká mozgová dysfunkcia súvisí len s poruchou učenia, ale zistila som, že tam je príznakov oveľa viac, že moja komplikovaná povaha súvisí s LMD. Ešte väčší šok pre mňa bol, keď som zistila, že ide o ADHD/ADD. Aha, takže preto mám problém so sústredením a pozornosťou. Strašne som sa nad tým vyplakala, že som divná, že nie som normálna. Kto vie, čo presne mám ja, bola som síce pokojné dieťa, ale vnútri nepokojné, stále som sa pohrávala s rukami, nohami, vrtela som sa. Som veľmi impulzívna, možno tam mierna hyperaktivita je, neviem. Aj teraz sa mi s tým nežije práve najlepšie, kto vie, čo sa z mojich detí časom vyvinie. Či to po mne zdedili, no dcéra je dosť po mne, čo sa týka zapadnutia do kolektívu, a spolupráca s učiteľkami – takmer nulová. Uvidíme, ako v škole, ale ja dúfam, že to nebude také zlé, a aj so svojou diagnózou sa časom vyrovnám.