Vzdelávanie v malotriedkach

Za malotriednu školu považujeme takú základnú školu, v ktorej sú aspoň v jednej triede vyučovaní spoločne žiaci z viacerých ročníkov. Základné školy usporiadané týmto spôsobom predstavujú riešenie predovšetkým pre obce a oblasti s nižším počtom obyvateľov alebo so slabšou dopravnou obslužnosťou, ktorých deti by v prípade neexistencie vyššie uvedeného typu školy museli dochádzať do vzdialenejších alebo ťažšie dostupných obcí a miest s plne organizovanou základnou školou. Malotriedky ako také však môžu v Česku zabezpečiť iba primárne školstvo, čiže sa vzťahujú na triedy 1 až 5. V jednej triede môžu byť napríklad dve, tri, päť detí – závisí od sily jednotlivých ročníkov.

Spojené ročníky kladú vysoké a špecifické nároky nielen na učiteľov, ale aj na samotných žiakov. Špecifiká výučby na malotriednej škole vyplývajú z odlišnej organizácie vedenia vyučovania, pri ktorej má vyučovacia hodina svoju špecifickú štruktúru. Usporiadanie a spájanie ročníkov sa každoročne upravuje s ohľadom na čo najväčšiu efektivitu výučby. Hlavným faktorom, ku ktorému sa prihliada, je počet detí v jednotlivých ročníkoch a predovšetkým ich povahové a charakterové črty a možná prítomnosť detí so špeciálnymi potrebami. Vždy sa prihliada aj na fakt, že najnáročnejšie je viesť prváčikov. V našej malotriednej dedinskej škole, s ktorou má naša rodina skúsenosť, prakticky fungovali spolu prváci a druháci, načo tri nasledujúce ročníky boli pohromade v druhej triede. Môže však nastať aj taká situácia, že sa zostaví trieda, kde je viac náročných detí, a na túto skutočnosť sa vždy prihliada.

Učiteľka začne hodinu so všetkými deťmi spoločne a na úvod prebieha spoločná aktivita pre všetky ročníky. Následne zadá samostatnú prácu jednej z tried, pri ktorej už bol obsah učiva prebratý v minulých hodinách. Tieto deti potom pracujú samy na zadanej úlohe. Medzi sebou môžu potichu spolupracovať, používať učebnice a pomôcky, alebo sa pri nejasnostiach obrátiť na učiteľku či povereného žiaka. Prácu po dokončení odovzdajú na kontrolu. Počas tohto času pracuje učiteľka s iným ročníkom v priamom kontakte. Následne sa tieto činnosti vymenia. Táto výmena prebehne 1 - 2 krát počas vyučovacej hodiny.

Toto je príklad tzv. striedavej výučby, pri ktorej učiteľ vo vyučovacej hodine svoj čas, prezentáciu a priamu výučbu delí medzi jednotlivé ročníky. Veľa sa tu uplatňuje samostatná práca, pri ktorej si deti precvičujú a upevňujú učivo. Spôsob malotriednej výučby je teda podporou samostatnosti žiakov. Deti sa učia spoliehať samy na seba, spolupracovať s mladšími či staršími spolužiakmi, naučia sa požiadať o pomoc alebo ju poskytnúť a tolerovať ostatné deti s ich prednosťami aj nedostatkami.

Chaos a nesústredenosť? Nie.

Priznám sa, že som si myslela, že tento typ výučby musí byť chaotický, najmä pre deti prvákov, ktoré majú problém sedieť, sústrediť sa, byť ticho, pracovať samostatne, a bude ich to zvádzať k nezbedám v okamihu, keď sa učiteľ priamo na ne nesústredí a nepozerá. Môj syn ma však vyviedol z omylu, keď sa už začal nudiť, pretože mal úlohu dávno hotovú, tak počúval, čo pani učiteľka rozpráva tej vedľajšej triede. A keďže bol taký všetečný zvedavec a múdrik, rád sa započúval do učiva svojich starších spolužiakov. Pravdou však je, že deti, hoci sú veľmi citlivé, na zmeny a novoty reagujú flexibilne, takže nikomu z nich neprišlo čudné, že sa vyučujú v spojenej triede. Domnievam sa, že ide o to deti pozitívne namotivovať, vhodne zamestnať a zadať im úlohy. A táto nelehká úloha musí byť výzvou pre dobrého pedagóga. Výsledkom potom je, že všetko funguje a dostavujú sa výsledky spoločnej práce učiteľa, dieťaťa a rodičov.

Naša malotriedna škola v obci preferovala a preferuje dodnes tzv. otvorené učenie, ktoré je charakteristické aktívnou, samostatnou prácou žiakov, prestupnosťou, prepojením a spoluprácou medzi jednotlivými vyučovacími predmetmi, ako aj otvorenosťou školy voči prostrediu. Tým mám na mysli predovšetkým aktívny kontakt pedagógov a vedenia školy s rodičmi detí, organizáciu, prípravu a samotnú realizáciu neformálnych školských aj mimoškolských aktivít, ktorých sa zúčastňujú učitelia, žiaci, rodičia, bližšie či širšie príbuzenstvo a priatelia školy.

Čo sa týka konkrétne vyššie spomenutej prestupnosti a prepojenia jednotlivých predmetov v otvorenom učení u mojich detí na malotriednej základnej škole, tak pre niektoré predmety sa žiaci spájali so žiakmi iného ročníka. Variantom bola aj situácia, keď sa vytvorila skupina žiakov, ktorí bez ohľadu na vek či ročník dosiahli v niektorom predmete rovnakú úroveň znalostí, vedomostí a zručností a týmto originálnym spôsobom pracovali v hodine na učive či spoločných projektoch. Musím priznať, že predovšetkým nášho syna tento typ výučby veľmi bavil.

Otvorené učenie zohľadňuje individuálne rozdiely medzi žiakmi a rešpektuje ich pracovné tempo. Prispieva k ich väčšej zodpovednosti, pretože starší je vedený k starostlivosti o mladšieho spolužiaka, a spoločne sa snažia dosiahnuť pekné známky či pochvalu.

Spôsob výučby detí na malotriednej základnej škole musím hodnotiť ako kladný, pretože je určite založený na individuálnom prístupe učiteľa k dieťaťu. Keďže v spojenej triede je tak maximálne 10 - 12 žiakov, pedagóg má lepšiu možnosť poznať individuálne potreby jednotlivých detí a reagovať na ne. Svoje miesto na tomto type škôl majú iste aj deti so špeciálnymi potrebami ako ADHD (porucha pozornosti a hyperaktivita), dyslektici (deti s poruchou čítania), dysgrafici (deti s poruchou písania), dyskalkulici (deti so špecifickou poruchou matematických schopností), či žiaci nadpriemerne nadaní.

Azda so všetkými týmito poruchami som sa počas pobytu mojich detí na malotriednej škole stretla. A keďže všeobecne u nás vládli veľmi príjemné vzťahy medzi pedagógmi a rodičmi, tak viem, koľko času a úsilia naši pedagógovia venovali práve deťom so špecifickými poruchami. Len aby nemuseli spolu s rodičmi poslať dieťa ešte pred ukončením 5. triedy do školy špeciálnej, ktorá bola z našej dedinky vzdialená 15 kilometrov. Vychádzali aj z predpokladu, že každá životná zmena je pre tieto deti obzvlášť náročná a mohla by na ne zapôsobiť regresívne (posunúť ich vo vývine a v dosiahnutých znalostiach a vedomostiach smerom dozadu). A to nikto nechcel. A tak si naše pani učiteľky deti zvali na konzultácie ráno pred vyučovaním či popoludní, a snažili sa ich individuálne viesť vo výučbe.

Podľa môjho názoru kvalita výučby v škole nezávisí od typu školy, ale od vedenia, prístupu, skúseností, erudovanosti a charakteru samotných pedagógov. Nemenej dôležitým faktorom je prístup dieťaťa k škole a školským aktivitám, ako aj zainteresovanosť a aktívny prístup nás, rodičov.

Moje deti absolvovali malotriednu základnú školu na dedine a to do 5. triedy. Neskôr na vyššom ročníku základnej školy sme my, rodičia, mali možnosť od nových pedagógov počuť spätnú väzbu, ako si to ktoré dieťa z malotriednej školy vedie. Týchto malotriedok je totiž v Česku veľa. Do šiestej triedy sa schádzajú deti do blízkeho mestečka zhruba z piatich dedín. Takže učitelia majú možnosť posúdiť úroveň vzdelania. A verte tomu, že existujú značné rozdiely. Naša malotriedna vidiecka škola má veľmi dobrú prestíž a reputáciu - deti mali výbornú jazykovú prípravu v angličtine, keďže s ňou začínali už v materskej škôlke. Výborne si viedli aj v matematike a češtine, musím uznať, že všetko bolo zásluhou excelentnej pani riaditeľky a jej vedenia malého, no ochotného a náročného učiteľského zboru.

Tento typ výučby v malotriedke absolvovali aj moje dve deti a môj manžel. Ja osobne som chodila do typickej základnej školy. Obaja však máme spoločné to, že sme študovali na škole s poľským vyučovacím jazykom, ale už od prvej triedy sa ako ďalší kľúčový a základný jazyk pridružila aj čeština. Avšak pre nás je rodným jazykom poľština, keďže patríme k poľskej národnostnej menšine, ktorá žije na Sliezsku. Naše deti to majú identické.

Osobne som spočiatku vôbec nebola nadšená z myšlienky, že moje deti budú v našej dedine absolvovať malotriednu základnú školu. Nevedela som si veľmi predstaviť vedenie vyučovacej hodiny, pripadalo mi to chaotické a nepraktické. No z núdze cnosť! A tak som sa párkrát zašla do hodiny pozrieť a naozaj asi nie je nad osobnú skúsenosť. Musím však podotknúť, že pani učiteľka bola pedagógom s dlhoročnými skúsenosťami, ktorý mal medzi deťmi aj rodičmi prirodzený rešpekt, čo sa dnes vidí málo. A bolo to poznať. Každej malotriedke sa pani učiteľka venovala určitý čas, potom im zadala samostatné úlohy a pokračovala ďalej. Kto si nevedel rady, prihlásil sa, a učiteľka mu určila niekoho z ročníka, kto dieťatku pomohol a vysvetlil učivo. Niekedy dokonca učiteľ určí konkrétneho žiaka, ktorý svoju triedu vedie v tej danej hodine a je ako ich triedny vodca. Náš syn takto často viedol hodiny matematiky.

Aj vy zvažujete, či radšej dochádzať a zvoliť pre dieťa klasickú základnú školu, alebo radšej malotriedku? Alebo už vaše deti malotriedku navštevujú? Podeľte sa s ostatnými o vaše skúsenosti v diskusii pod článkom.