Zabuchnuté dvere

Bývame v paneláku, kde sú na dverách gule, takže keď si nevezmete kľúče, máte jednoducho smolu. To sa stalo aj nám. Večer sme sa išli s naším psom prejsť na menšiu prechádzku. Keďže sme vedeli, že sa hneď vrátime, nechali sme zapnutú telku, rozsvietené svetlo v kuchyni a na seba sme hodili len mikiny a psa sme vzali len tak bez vodítka. Večer u nás chodí málo ľudí, tak ho necháváme vybehnúť. Obišli sme ulicu a keď sme sa vracali, hovorím priateľovi, nech vytiahne kľúče, že mi je už zima, nech sa potom nezdržiavame hľadaním kľúčov. Ale. Priateľ tvrdil, že kľúče nemá, že som ich mala vziať ja. Myslela som si, že si robí srandu, pretože je to u neho normálne, zo všetkého si stále robí srandu a nemôžete mu nič veriť. Tak som tomu nevenovala pozornosť a išla som ďalej k domu. Takže si priateľ zase myslel, že si z neho robím srandu ja. Pred vchodom sa na seba obaja pozeráme a čakáme, kým ten druhý vytiahne tie kľúče. Nikto ich ale nemal. Ešte pár ráz som sa uistila, že ich naozaj nemá a nerobí si zo mňa srandu. Čo teraz?!! Keďže sme nedali ani náhradné kľúče k rodičom, práve pre takéto situácie, museli sme zámok vyvŕtať. Mobily sme samozrejme pri sebe nemali, tak sme museli ísť cez celé mesto k mojim rodičom po môjho brata, aby nám pomohol vyvŕtať ten zámok a požičal vŕtačku. Išli sme teda len v mikinách a so psom bez vodítka. Keď sme došli k rodičom, bolo už 10 večer. Brácha sa nám samozrejme vysmial a išiel s nami vyvŕtať zámok. Ale ako naschvál to bol bezpečnostný zámok a vyvŕtať sa nedal. Skúšali sme sa tam dostať dve hodiny. Susedia zo nás šaleli. O 12 večer sme to vzdali a išli sme spať k rodičom. Ráno tam išiel brácha a zámok musel celý rozobrať a dať nový. Ale aspoň na niečo to bolo. Poučili sme sa a máme náhradné kľúče u rodičov.