Prvé objatie

Odjakživa som mala predstavu (ako asi každá bezdetná žena plánujúca rodinu), že moje deti sa raz budú mať rady, a to automaticky a od prvého okamihu, keď sa prvýkrát navzájom uvidia.. Budú to súrodenci a nie je predsa možné, aby sa nemali radi.. Už od narodenia prvého syna som ale začínala cítiť, že také jednoduché to byť nemusí.. A už vôbec nie, ak sa druhé dieťa (o to horšie, ak je to zase chlapec) narodí v necelých dvoch rokoch prvého syna, keď sa utvára jeho osobnosť, rodičia sú pre neho bohovia, ku ktorým vzhliada a chce ich mať len pre seba.. Napriek tomu sme deti chceli rýchlo po sebe, aby som sa mohla čo najrýchlejšie vrátiť do práce kvôli financiám.. Nepripúšťala som si nejaké väčšie problémy, ktoré môžu nastať, a spätne viem, že by sme to (aj za predpokladu, že by sme to vedeli) aj tak inak neurobili.. Už od prvej návštevy v pôrodnici mi bolo jasné, že to nebude jednoduché.. V tom čase mal starší rok a jedenásť mesiacov.. Aby som to skrátila, netajím sa tým, že prvý rok s oboma bol riadny očistec! Starší neustále atakoval mladšieho, mlátil ho do hlavy, naschvál strkal, kde mohol, nemal totálne žiadny pud sebazáchovy a nemohla som ich nechať samých spolu ani na minútu! Ísť na záchod znamenalo dať mladšieho do postieľky (aj tak som ale nemala istotu, že ho nezoberie po hlave napr. detským mopom alebo čímkoľvek, čo mu prišlo pod ruku). Premýšľala som aj o variante, že starší syn môže mať nejaký zdravotný problém (bude to autista alebo neviem..), pretože nie je možné, aby sa takto neustále správal.. Do tohto psychického stresu sme neustále riešili zápchu a zadržiavanie stolice u staršieho. Nezniesol mať pri vykonávaní potreby na záchode brata (čo je pochopiteľné), na druhej strane malý hystericky revál niekoľkokrát denne za dverami toalety a o to viac sme boli všetci v strese! Pri spomienke na to mi naskakuje husia koža.. (jeden príbeh som tu o tejto konkrétnej situácii už písala). Konečne sme ale vo fáze, keď začína byť všetko viac v pokoji. Chlapci sa bijú a provokujú neustále a to sa nezmení. Sú to chlapci, majú boj v krvi a nemôžu byť takí milí ako dievčatká. Tento príbeh je ale o tom, aký pokrok sa stal za rok a pol. Asi pred štrnástimi dňami sa spolu na náš popud chytili za ruky (starší syn mladšiemu ruku nedrvil ako dovtedy zakaždým a mladší sa kupodivu nechal chytiť a nebál sa ho) a pozerali spolu na idúci vlak. - Viď úvodná fotka. Včera 2.9.2017 sa ale stal malý zázrak a keď ráno mladší syn vstal z postieľky a prišiel do obývačky, starší vstal od stola s raňajkami a obaja sa spontánne objali... (škoda, že to sme samozrejme nestihli odfotiť) Bol to najkrajší zážitok za poslednú dobu! Som veľmi šťastná, že sa ich vzťah konečne posunul k lepšiemu a je to vidieť aj na štýle ich hier a komunikácie. Z mojej skúsenosti všetkým odporúčam mať deti min. po troch rokoch. Už má viac rozumu, pochopí viac, dá si veľa vecí vysvetliť. Dva roky sú prach málo.. :)