Naozaj sú ľudia zlí?

Takmer zakaždým, keď otvorím facebook alebo aj nejaký mamičkovský web, všade čítam, akí sú ľudia neochotní, nevšímaví, všade sú tehotné mamičky, ktoré za celé tehotenstvo nikto nepustil si sadnúť, mamičky, ktorým nikto nepomáha s kočíkom, alebo ktoré vodič vyhodí z busu, že tam už 1 kočík je, aj keď bus je inak prázdny, ľudia, ktorým sa urobí zle, a nikto si ich ani nevšimne. A všade, ale naozaj všade, sú ľudia, najmä dôchodcovia, čo majú príšerné, urážlivé poznámky, ohľadom počtu detí, správania detí a pod. Často sa zamýšľam nad tým, ako je možné, že ja mám vo väčšine opačné skúsenosti, v tehotenstve som stála len výnimočne, s kočíkom mi vždy niekto pomohol, dokonca mi chceli pomáhať aj do nízkopodlažných vozidiel, za každú cenu, s dieťaťom v šatke ma tiež púšťajú, koľkokrát keď nastúpime, pustia, pre mňa nepochopiteľne, pustiť nielen najmenšieho syna, ale aj dvoch starších, ktorí sú už podľa mňa skôr vo veku, keby mali púšťať oni (6 a 8).

Po prečítaní mnohých diskusií mi príde, že veľa ľudí si za to vlastne môže samo, napríklad jedna známa sa sťažovala, že jej nikdy nikto neuvoľní priestor pre kočík, aj keď je voľno aj všade inde, no a dodala, že sa už vlastne zakaždým skoro teší, ako do tých ignorantov kočíkom narazí a prejde im nohy, tiež sa tie diskusie o ignorantstve často hemžia hrdinkami, ktoré by dotyčným ignorantom vrazili facku, alebo ich sprosto vynadali, a mne príde, že ako sa človek správa k okoliu, tak sa aj okolie správa k nemu. Ja sa pokiaľ možno snažím mať pozitívny výraz, pomáhať ľuďom, ktorí to potrebujú, nebyť ľahostajná, púšťať potrebných sadnúť si, a mám pocit, že okolie sa ku mne správa podobne. Ako tehotná som vždy nastúpila s úsmevom, a takmer vždy sa niekto zodvihol, keď som šla ďalej do vozňa, niekedy aj keď som zostala pri dverách, pretože som nešla ďaleko, aj tak ma koľkokrát nútili miesto, ibaže potom občas stretnem aj tehotnú, ktorá nastúpi, a keď ju hneď nikto nepustí, začne hádzať otrávené pohľady, polohlasne syčať, prevracať oči, a koľkokrát aj strkať bruchom do ramien sediaceho mladíka, ktorý má možno len slúchadlá v ušiach, a určite by stačilo slušne, s úsmevom požiadať, a ochotne by sa zdvihol.. ibaže púšťať navonok veľmi otrávenú tehuľu, to človeku pomaly prejde chuť. Mamičky s kočíkom na zastávke sa už vopred tvária nazlostene, pretože už vopred isto vedia, že im „zase nikto nepomôže“. No nepomôže, pretože tí ľudia tú náladu dotyčnej vycítia a nechcú riskovať, že kočík zle chytia, a dostanú sprdunk. Rovnako tie hrozné poznámky dôchodcov, mne príde, že som jediná, komu nevadí, keď niekto komentuje, že mám 3 chlapcov, a či bude ešte aj dievčatko, že nejaká babka spráskne ruky, že 3 deti, keď je dnes všetko také drahé, odpoviem s úsmevom, a vo veľkej väčšine z toho nakoniec býva veľmi príjemný rozhovor, o ktoré by som prišla, keby som prvú, verím, že dobre mienenú (aj keď možno trochu nešťastne položenú) otázku otrávene odbila s tým, že sa má dotyčná starať o seba. Alebo som raz s úžasom počúvala rozprávanie známej, ako jej na ihrisku spadlo dieťa, a nejaká cudzia ženská ho hneď zodvihla, no tak ju musela poriadne vynadať, že chcela, aby z dieťaťa nebola padavka, a že by vstalo samo, a že sa má starať o svoje deti, ja teda za každý dobre mienený čin poďakujem, aj keď ma to práve nepoteší. Napríklad mi občas dôchodcovia pred priechodom chytia za mikinu batoľa na motorke, syn vždy pred priechodom zastaví, a ja idem kúsok za ním, ale už sa mi stalo, viackrát, že mi ho 5m pred priechodom niekto podržal, syn bol síce potom trochu urazený, cudzí ľudia nemusia, ale aj napriek tomu som jednoducho s úsmevom poďakovala, dotyčný to myslel dobre, chcel pomôcť, tak ho predsa nevynadám. Pretože potom čítam, áno, toto som naozaj raz čítala, že mamička sa otočila, aby zodvihla loptičku, čo spadla jej dieťaťu, a dieťa sa v tej sekunde vrhlo do cesty, auto našťastie práve nešlo, ale tá mamička sa sťažovala, akí sú tí ľudia ľahostajní, že najmenej 3 ľudia stáli v bezprostrednej blízkosti, a nikto z tých zlých ľudí jej dieťa vbiehajúce do cesty nezadržal, a všetci len pozerali. Či medzi tými pozerajúcimi bol niekto, komu možno týždeň predtým nejaká mamička povedala, keď sa snažil pomôcť, nech sa stará sám o seba, tak to potom ten dotyčný holt robil.

Párkrát som niekomu zachránila stratenú vec tým, že som ho hneď upozornila, na oplátku sa mi tiež vždy vrátili moje stratené veci, synov batoh vo vlaku, môj mobil, čo mi vypadol v autobuse MHD, veľká interaktívna mapa, ktorú syn dostal na Ježiška, a hneď ten deň ju zabudol v električke, všetko stratené sa nám vždy vrátilo späť, mobil mi vodič busu dal do garáže, a informoval ma o tom, keď som na to číslo volala, mapa bola na strátach a nálezoch, batoh ľudia odovzdali na jednej železničnej stanici, odkiaľ nám ho priviedol ďalší vlak.

Čo z toho vyplýva, podľa mojej skúsenosti sa k nám okolie vo veľkej väčšine prípadov správa tak, ako my k nemu :)

P.S.: ešte jednu „kočíkovú príhodu“ som zabudla. Prišiel bus, v ktorom už boli 3 kočíky, ja som chcela ísť len 3 stanice, tak som sa vybrala pešo v smere jazdy s tým, že sa tam nebudem tlačiť, vtom vodič vybehol z busu a začal na mňa volať: „Nie, pani, len poďte, choďte si s tým kočíkom dozadu (tam, kde oficiálne nie je priestor pre kočík, ale miesto tam nejaké je), tam sa zmestíte.“

Len ešte dodám, že naozaj nie som žiadna vysoká, štíhla modrooká blondínka, ku ktorej by boli ľudia milí pre jej krásne modré oči, to ani náhodou, skôr som pravý opak tohto „ideálu krásy“ :)