Mať doma cudzinca, žiadny med

Priateľ je zo Slovenska, spočiatku som to neriešila, bola som rada, že miloval môjho syna a aj spolu nám to klapalo. Nasťahoval sa ku mne do bytu, fungovali sme do času, kým som neotehotnela. Vtedy začal vyhľadávať chyby na mne aj na synovi. A nakoniec prišiel s tým, že to dieťa nie je jeho, no neviem, ako na to prišiel, ale dosť ma to zasiahlo. Vyhodila som ho, nech sa spamätá, a rátala som s tým, že zostaneme sami, ale pán nakoniec údajne dostal rozum a začal fungovať. Začal sa tešiť na bábätko, kúpil všetko, čo bolo treba, kúpil nové auto, byt... ale po pôrode dcéry sa zmenil jeho prístup k synovi, čo som teda nechcela. Dcérka je jeho, ja to chápem, ale ja mám dve deti a beriem ich rovnako a on miluje svoje dievčatko a syn je na vedľajšej koľaji, snažím sa mu všetko vynahrádzať, ale dosť to bolí. Aj preto si myslím, že sa syn zmenil, viac zlobí, nesústredí sa, škola mu nič nehovorí, učiť sa nechce, keď mu niečo poviem, tak on, že si to nepamätá.

Najviac ma ale sklamala priateľova rodina, on má sestru a tá má dve dcéry a jeden víkend chodí k svojim rodičom a druhý k svokrovcom - tiež by sa mi to páčilo, nestarať sa o jedlo, relaxovať, mať postarané o deti. Čakala som, že keď sa priateľovi narodila dcérka ako jediné dieťa, ktoré on má, bude jeho rodina aktívnejšia. Za celých 20 mesiacov tu boli 1x, keď boli krstiny, a keď ideme na Slovensko, musím zbaliť deti, jedlo, lebo z ich jedla nie je zle mne a dcére (ešte dojčím), kočík a ďalšie veci a celú noc ideme. Oni sú dvaja dospelí, večer sadnú na vlak a ráno tu sú, ale pre nich je to dosť veľký problém. Jediné, čo dokážu, je poslať peniaze na sviatok, narodeniny, Vianoce... Nahradia raz dcére peniaze babku a deda? A jeho sestra s deťmi sem predsa nepôjde, lebo to je príliš ďaleko, ale neustále plače, že jej jediný brat je tak ďaleko a kvôli nám už nechodí domov tak často. No ja mu v tom rozhodne nebránim a bola by som rada, aby chodil viac, ale je to len na ňom. Ja s jeho matkou nemám čo povedať, ona ide do práce z práce a sedí doma, fajčí, pije kávu a pozerá na telku. Ja som iná, neustále niekde s deťmi, akcie, šijem, pletiem, háčkujem na deti, vyrábame so synom kopu vecí. Jediné, o čom sa so mnou bavila, bola moja svadba s bývalým a o tom, ako chce, aby svojho syna doviedla k oltáru, a keď som jej povedala, že dnes sa žije na psiu knižku, bola som tá zlá, ktorá jej maznáčikovi nedopraje ten pocit byť v kostole. Hovorila som, že keď už svadba, tak len vo dvojici, a tým som skončila..... vraj či by mi vadilo, keby mal môj syn svadbu bez mňa, a ja, že to je jeho život. No takže sa radšej na mňa nikdy nepýta, len či jej synáčikovi varím, starám sa o dcéru a či sa jej miláčik má dobre. Už z tohto dôvodu tam jednoducho nehodlám chodiť, v ich dome sa necítim dobre, akoby som sa tam dusila. Jeho matka mi je stále za zadkom, aj keď som dojčila či prebaľovala dcérku, pozerala, či to robím dobre, tak som jej slušne povedala, že už mám jedno dieťatko za sebou a že je mi veľmi nepríjemné, keď ma kontroluje. Oni sú úplne iní, pretvárky, tajnosti a hneď ako človek povie, čo si myslí, je zle. Samozrejme, priateľ sa ma nikdy nezastal, keď sa niečo riešilo, mamina má predsa pravdu. Hlavne nechodím do kostola, pretože s dvoma deťmi sa to nedá, stráženie nie je a hlavne nie som veriaca. Len dúfam, že sa to všetko zmení v môj prospech a v prospech detí.