Musím mať prax, ale čo vlastne zvládnem?

Študujem odbor sociálna pedagogika, kde máme každý rok prax 90 hodín. Myslela som si, že by som išla do školského klubu, ale detičiek doma si užijem až príliš. Tak som rozmýšľala, kam inam zájsť a skúsiť to. Raz by som chcela pracovať v dojčenskom ústave, ale tam je potrebný ešte rok v zdravotníctve, ale prečo tam nevyskúšať prax. Ale skôr ma to teraz ťahá úplne iným smerom, ani nie deti, ani dospelí, ale ľudia starí a nemohúci. Našla som si organizáciu, ktorá zháňa dobrovoľníkov k takýmto ľuďom. Čítate im, rozprávate sa s nimi, vezmete ich von, trochu im ten stereotyp zmeníte. Príde mi to fajn, keď takýmto ľuďom človek aspoň trochu pomôže a zistí, že jeho problémy a starosti nie sú nič oproti tomu, čo majú tí starí ľudia, ktorí už majú život za sebou a teraz len čakajú, kým v pokoji odídu. Na niektorých sa rodina vykašle a oni nemajú nikoho, nie je to smutné zostať na staré dni sám? Niekde v nemocnici alebo v liečebni dlhodobo chorých? Teším sa a som z toho pozitívne naladená, že budem môcť aspoň trochu pomôcť k tomu, že sa usmejú, prídu na iné myšlienky a zabudnú na to, čo ich trápi.

Asi nie každý na to má, ale ja do toho idem, možno z toho budem sklamaná, ale potom môžem povedať, že som to aspoň skúsila.