Hovoria vám do toho, alebo všetko nechávajú na vás?

Za mesiac mi bude 23 rokov a čakám svoje prvé dieťa. Bábätko sme plánovali, takže keď pred Vianocami prišla tá radostná správa, bola som najšťastnejšia na svete.

Prečítala som veľa diskusií o tom, či sa na bábätko pripravovať postupne, alebo začať nakupovať až dva mesiace pred pôrodom. Jasné, každý na to asi bude mať názor. Ale prečo niekomu pchať násilím ten svoj a trvať na tom, že jedine ten názor je ten správny. Ja osobne som si spočiatku veľa čítala, čo a ako, ktoré veci sa oplatia a ktoré sú zbytočné. Plno recenzií, rád a vychytávok.

Keď som bola cca v 5. mesiaci, naskytla sa možnosť kúpiť od jednej pani pekný kočík za slušné peniaze. Neváhali sme a išli sme do toho. Aj napriek rôznym poverám. Niektorým sa to zdalo hrozne skoro, ale nám sa páčil, tak prečo nie? Už pred tým 5. mesiacom som si sem-tam niečo pre drobca kúpila, ale povedala som si, že radšej počkám do veľkého ultrazvuku a ak to dopadne dobre, začnem nakupovať. Keďže nie som náročná, tak máme aj plno oblečkov po iných deťoch. Aj tak z toho rýchlo vyrastie, tak mi príde zbytočné míňať peniaze na nové. A keď máme použitý kočík a oblečenie, tak sme sa rozhodli, že si kúpime aspoň novú postieľku. A tu nastal problém. Všetci príbuzní majú len blbé kecy, že by nám bohato stačila požičaná od niekoho. Ja si zase vravím, že keď som ušetrila na ostatných veciach, tak prečo nemať aspoň toto nové?! Nemáme nejaký model za 5 tisíc, takže v tom ja osobne nevidím problém.

No a keďže my bývame na dedine a nemáme tu toľko možností na nákup, tak sa moja mama (ktorá býva v Prahe) rozhodla, že mi nakúpi snáď všetko oblečenie, čo bude bábätko potrebovať. Spočiatku sa mi to zdalo ako dobrý nápad, ale keď nakupovala, nakupovala a nakupovala, tak mi to už prišlo šialené. A nakupovala ďalej, aj napriek tomu, že som jej hovorila, nech aj niečo nechá na mňa. Ako budúca matka by som si aj ja rada to nakupovanie roztomilých oblečkov užila. No a hlavne by som nakupovala podľa svojho štýlu. No a ako to dopadlo? Kúpila toho toľko, že ja sama už snáď nič nemôžem kúpiť, pretože by to bolo neúnosné a navyše sa mi snáď polovica ani veľmi nepáči.

Mám pocit, že ma o to nakupovanie pripravila. Ja chápem, že nám chcú pomôcť, ale prečo mať všetko podľa ich predstáv a podľa toho, ako sa to robilo pred 20 rokmi? A keď s tým nesúhlasím, tak som nakoniec zlá ja.

Máte tiež takých príbuzných? Ako ste to vyriešili? Nenápadne naznačovať, alebo povedať rovno?