Ako sme dlabali pravú americkú tekvicu

Tento rok sme sa na dlabanie tekvíc poriadne pripravili. Kúpili sme si perfektné super dlabacie náradie. Neprehnávam, naozaj tu predávajú dlabacie sady, ako inak než v oranžovej farbe. Naše skvelé náčinie malo pri sebe aj sadu predkreslených tekvicových ksichtov. Áno, ideme na istotu, po vlaňajšom spojení očí a úst to nenechávame na náhodu.

Rozhodli sme sa dlabanie posunúť, čo sa dá, aby nám tá naša tekvica pekne vydržala. Vlani som ako amatérka iba smutne pozerala na našu po týždni vyschnutú a hnijúcu tekvicu. Naskočila som na internet a nechápala som tie milióny konverzácií o tom, ako najlepšie zakonzervovať vydlabanú tekvicu. Jedni radili natrieť ju celú vazelínou alebo namočiť do Sava či potrieť čističom na vaňu, po všetkých tých radách sme sa rozhodli to jednoducho nechať prírode.

A takto nejako sme sa minulú sobotu pustili do našej prvej tekvice. Na podlahu v obývačke som natiahla obrovské igelitové prestieradlo, Amík nám pustil motivačné LP-čko, zohnali sme mini chlapíka a išlo sa na vec. „Tekvica sa musí najprv umyť,“ vyhlásil dôležito Amík a odtiahol tekvicu aj s mini chlapíkom do kúpeľne. Tak táto fáza sa mini chlapíkovi obzvlášť páčila, s Amíkom na tekvicu nevedno prečo použili asi päť veľkých osušiek. Voda sa z kúpeľne ani nevalila a mini chlapík bol mokrý len stredne.

Prišla fáza číslo dve. Amík priniesol náš najväčší nôž a začal rezať spodnú časť tekvice. „Nechceš, aby som to urobila ja?“ pýtam sa vo chvíli, keď vidím, ako nôž len o kúsok mieňa mini chlapíkovo fascinované oko. Obrovský nôž definitívne držal mini chlapíkovu pozornosť. „Nie som amatér. Ja som dlabal tekvice ešte vtedy, keď si ty nevedela, čo je pizza,“ vyhlásil Amík. To som mu vtedy nemala hovoriť, že som ako malá nepoznala pizzu a že som ju prvýkrát videla až s Korytnačkami ninja, keď sa mi ťahal syr na jedle, ktoré ja komunistické decko vôbec nepoznalo. Ach jo, odvtedy si zo mňa robí srandu a tvrdí, že mi priniesol kultúru. Našťastie je to ironik ako ja.

Spodok tekvice zdolaný, tekvica otvorená, ideme na vyprázdňovanie slizkých semienok. Mini chlapík odmieta strčiť ruku dovnútra, je to vraj: „Jach, jach.“ A ide objazdiť tekvicu na svojej motorke. Striedavo s Amíkom dlabeme tekvicu a hádžeme semienka so slizom do misky. Mini chlapík pri jednom objazde motorkou zmerčil misku a zmizol u seba v izbe. Za chvíľku sa vynoril s drevenym kladivom a balónikom. Balónikom po nás hádže, lebo vidí, že s rukami v tekvici sa nemôžeme brániť, a tiež nechceme tým hnojom zababrať celý byt. Mini chlapík berie svoje špeciálne drevené kladivo, ktoré som mu už asi stokrát schovala, a mláti ním do tekvicových semienok v sklenenej miske.

Dlabeme tekvicu. Vydlabanú časť dávame zvlášť do misky na neskoršie spracovanie. Chvíľami si pripadám ako americká osadníčka na Divokom západe. Uvedomujem si, že to nie je dlabaním a spracovávaním tekvice, ale LP-čkom, čo práve hrá. Amík vybral Burta Bacharacha a jeho „Raindrops are falling on my head“ z filmu Butch Cassidy a Sundance Kid. No nič, pokračujeme.

Amík ide vybrať nové LP-čko. Otváram knižku s tekvicovými vzormi a idem podľa návodu. Do misky s vodou sa dá jedna z tých vybraných tekvicových tvárí, mokré sa to pleskne na tekvicu a celé sa to prejde potravinovou fóliou. „Ty ideš podľa návodu? Nestalo sa ti niečo?“ glosuje moje počínanie Amík. „Hele, nemôžem za to, že na rozdiel (tu je nutné si predstaviť ten významný tón) som taká múdra a návody na 99 percent vecí nepotrebujem.“ Nedám sa ja. Amík berie plastový dierovač, ktorý sa hneď pri prvom dotyku tekvice láme. Ha, tu je tá lacná sada, samé šunty. Amík sa nedá a dieruje na kritických miestach. Mini chlapík prestal mlátiť kladivkom a cpe semienka do misky s vodou, ktorú som zabudla okamžite odniesť. Beriem misku s vodou. Mini chlapík cpe semienka do misky s tekvicou, berie si na to lyžičku a kladivo. Je vidieť, že sa učí, ako používať nástroje. Ideme podľa Montessori.

Amík sa potí a chce začať rezať. Preberám štafetu. A idem na to, tou pílkou z tekvicovej sady to ide náhodou ako po masle. Som na seba náležite pyšná a ukazujem mini chlapíkovi svoju pílku. Ten na pílku kašle, hlavne potom, čo mu nedovolím, aby ňou čokoľvek rezal. Zjavne až tak podľa Montessori nejdeme. Mini chlapík si prináša ďalší nástroj, odstredivku na šalát, s ktorou začína odstreďovať semienka a sliz, ktorý lieta všade naokolo. Som frajerka! Tekvica vyzerá skvelo. Zapálená sviečka prilákala aj mini chlapíka, ktorý sa vrhá na jej sfúknutie. Nejde mu to, nejako cez tie otvory nedofúkne, decko jedno.

Obzriem sa okolo a náhodou celkom dobré, bordel celkom v medziach, len ja vyzerám ako dobytok najviac vďaka mini chlapíkovi, ktorému sa nepáčili zapatlané ručičky a priebežne si ich utieral do mojich teplákov a svetra. No nič, ideme do druhej časti.

Berieme semienka a ideme ich sušiť. Usušené so soľou a údenou červenou paprikou sú fakt dobré. Ja som sa rozhodla prekonať a urobiť z tekvice ešte polievku. Tekvicovú s kari. Našla som ju na jednom blogu a potom, čo som tam nasypala strašne veľa kari, je fakt dobrá. Tekvica sa tam necíti ani veľmi, asi preto chutí mne aj mojej mame. Amík robí ksichty: „Stavím sa, že si ten recept našla na nejakých českých stránkach, čo? Veď tam tá tekvica vôbec necítiť.“ Odchádza a mumle si niečo o tekvicovom koláči. Ten skúsim budúci týždeň. Myslím, že keď do toho koláča dám veľa škorice, tak to tú tekvicu musí prebiť. Myslím, že tekvicovú chuť nemám rada.

https://www.facebook.com/Mamazavodou/