Naštvanie a strach

Dnes pekné počasie, naplánovala som si dlhú prechádzku k rieke, ale to, čo sa prihodilo, je aj na mňa veľa. Išla som na prechádzku a zrazu si ide chlapík na štvorkolke a pred ním beží jeho obrovský vlčiak, čo už pár psov pokúsal, voľne. Tak zájdem nabok, zodvihnem psa a ten jeho pribehne, pozrie sa na psa a strčí hlavu do kočíka. Pán 20 m od nás sa chichoce ako hovädo, keby sa chlapec zľakol a zjajkol, tak sa do neho určite pustí. A čo on, chichoce sa a zavolá ho, až keď nás minie. Taký strach som ešte nikdy nemala. Takú beznádej, keď sa bojíte ho aj odstrčiť, aby dieťa nekusol, a len sa snažíte pokojne stáť, aby ste ho nevyprovokovali, by som nikomu nepriala. A myslím, že je len otázka času, kedy prestane napádať psov a pustí sa do ľudí. Ja mám psy rada, ale takých psov, čo napádajú, by mali strieľať, alebo aspoň trestať ich majiteľov, tí môžu za ich výchovu. Bola som taká nazlostená a od strachu bez seba z toho, čo všetko sa mohlo stať, že som išla hneď domov a bolo po plánoch na peknú vychádzku...