500 m naboso

Rada by som sa s vami podelila o naše dnešné zážitky z prvej dlhšej chôdze naboso. Vybrali sme sa s deťmi na výlet do okolia nášho mesta a povedali sme si, že už konečne prestaneme o chôdzi naboso len hovoriť a čítať, ale že si ju aj vyskúšame v praxi. Vyzuli sme sa a prvý pocit bol veľmi príjemný, teplý piesok. Po pár metroch piesok skončil a prevažovala pôda a kamienky, no trošku zmena k horšiemu, ale ideme ďalej. Po hrubších kúskoch hliny nadväzoval pás nízkej trávy, jééj, to je bezva. Zatiaľ stále všetci bosí a statočne pokračujeme. Po miernom kopčeku, rovinke, prudšom kopci začína ľahké klesanie a pod nohami nám pritvrdzuje - rozdrobená tehla. Očami si vyberáme schodnejšie plochy, potom sa objavia betónové bloky, v ktorých sú zaliate malé okrúhliaky, zasa zrýchlime. Ale len na chvíľu, pribudne drobného štrku a občas sa kamienok zapichne do chodidla a pár krokov trvá, kým odpadne, masáž sa stáva stále nepríjemnejšou. Syn sa obúva, dcéra reptá, v obúvaní jej nebránim, ale keď sa zmienim, že ona by práve na tú svoju oslabenú klenbu stimuláciu potrebovala, tak statočne pokračuje. Manžel na nás z diaľky volá, že máme prejsť ku kraju, je tam vrstva suchého lístia. Spočiatku plná konárov a bukvíc, ale o pár metrov ďalej pochopím, prečo je lepšie ísť tadiaľto, vrstva sa znásobuje a je taká mäkučká. Vlieva sa do mňa pozitívna energia, mám radosť, že metre úspešne ubúdajú, a hoci je terén pre začiatočníka naozaj členitý a oči hovoria, že to nepôjde, nohy napodiv šliapu bez problémov ďalej. Pokoj lesa preruší plač. Čo sa deje? Ale to len obutý syn pobehoval tak nešikovne, že zakopol a zodral si koleno, lakeť i dlaň, tečie krv, syn hysterčí. Pred nami sa objavuje hrubý štrk a veľké kamene, obúvame sa. Upokojujem syna, že strašidelnú krv doma umyjem a kožu vydezinfikujem.

Mám v duši taký zvláštny pokoj, radosť, motýle v bruchu, možno sa dostavila aj malá eufória, že tá chôdza naboso fakt niečo do seba má a že si na ňu človek asi naozaj rýchlo zvykne a bude zvládať čoraz ťažšie terény. Som hrdá na svoje deti, ktoré sa tejto výzvy nezľakli, a dúfam, že aj nabudúce si topánky dobrovoľne vyzujú ;o) Doma urobím sľúbené ošetrenie synových „vojnových zranení“ a s uspokojením zisťujem, že naše nohy sú len mierne špinavé, nijako neporanené, prekvapí ma len ľahká únava. Niet sa čomu čudovať, do vyvažovania sa zapojili aj veľmi málo používané hlboké stabilizačné systémy trupu i svaly a úpony končatín. Kliešťa nemá nikto, takže dnešnú trasu popri lese vyhlasujem za bezpečnú a vhodnú na budúcu masáž našich chodidiel. Kto stále váhate, neváhajte. Vidíte, že zážitok to musel byť naozaj intenzívny, keď ma primäl napísať slohovú prácu ;o))