Ako som sa rozhodla naučiť syna lyžovať

Zimná dovolenka v Jeseníkoch bola dohodnutá, objednaná a zaplatená. Tešili sme sa celá rodina, ako si to užijeme, ako si oddýchneme a ako bude všetko skvelé. Pod vplyvom svojich kamarátok a článkov na internete som urobila rozhodnutie, že práve teraz, keď má syn 3,5 roka, je ideálny čas naučiť ho lyžovať. Pevne odhodlaná túto misiu splniť som kúpila synovi bazárové lyže a lyžiarky, zaobstarali sme prilbu (všetko farebne zladené) a začali sme syna motivovať. Chlapec sám hovoril, že už chce ísť na hory lyžovať a my sme sa s manželom cítili náramne spokojne, ako sa nám dielo darí.

Už je to tu, dočkali sme sa. Obúvame synovi lyžiarky, vyjdeme na lyžiarskom koberci na malý kopček a začínam mu vysvetľovať rozprávku o tom, ako sa špičky kamarátia a ako sa pätičky nemajú rady. Používam aj výraz pluh, keďže syn zbožňuje poľnohospodárske stroje, tak dúfam, že aspoň toto ho presvedčí. Márne. Ani špičky, ani pluh, ani stromček … dôležité je preskúmať, prečo ten koberec ide hore, prečo tam sú tie kolieska, prečo ide kotva, prečo je tam to lano, prečo má prilbu, prečo má ocko prilbu, prečo má mama prilbu, prečo na zjazdovke stoja tí zajaci, prečo má ten chlapček na bunde psíka a prečo má to dievčatko bodky. A aby som nezabudla, prečo je tam ten kolotoč. Prvé dopoludnie, odrovnaná fyzicky aj psychicky, sa vzdávam a napadá ma ďalší úžasný nápad. Dáme syna do lyžiarskej škôlky, však on ho ten inštruktor naučí lyžovať. Rýchlo sa ponáhľame na chatu dať si obed, syn si pospí a hurá opäť na lyže. Inštruktor sa mi zdá veľmi milý, dávam tomu šancu. Náš syn však nezdieľal rovnaký názor a rozhodol sa, že s týmto pánom lyžovať nebude. A už rozhodne nebude robiť nezmysly ako špičky či stromček. Po 20 minútach vzdávame akúkoľvek snahu, ideme radšej bobovať.

Druhý deň, poučená svojím zlyhaním ako inštruktorky, vymýšľam ďalší diabolský plán. Syna bude učiť lyžovať manžel, však má viac trpezlivosti, pôjde na to chlapsky, a tak ich oboch posielam sedačkou hore, pretože je tam krásne, svieti slnko a syn bude zo sedačkovej lanovky nadšený. Áno, skutočne ho sedačková lanovka úplne uchvátila, namiesto lyžovania sa rozhodol radšej potrápiť ocka otázkami prečo. Áno, hádate správne, syn vstúpil do obdobia „prečo“. Nakoniec manžel syna predsa len presvedčil (pod prísľubom obeda), aby aspoň na tyčke zišli kúsok zjazdovky. Namiesto popoludňajšieho tréningu som zvolila boby. A zajtra ťa to, synu, čaká znova, opäť s maminkou.

Ďalší deň opäť v znamení špičiek a pluhu. Po prejdení neuveriteľných 3 metrov sa syn rozhodol, že namiesto nezmyselného zjazdu kopca sa chce hrať s penovými kockami, ktoré slúžili ako stoličky pri prezúvaní topánočiek. Nervy pracovali, a preto som sa rozhodla, že syna radšej opäť prenechám otcovi. A aj keď je to ťažko uveriteľné, aj môj manžel bol rovnako úspešný ako ja. Kocky jednoducho zvíťazili.

Opisovať vám, ako sme dopadli štvrtý deň s naším učením lyžovania, je úplne zbytočné. Ale nejaký pokrok sme predsa len zaznamenali. Avšak namiesto sústredenia sa na svoje špičky a svoje lyže syn sledoval všetkých ostatných lyžiarov a upozorňoval ma, že vlastne nikto nemá pluh. Tak PREČO sa musia jeho špičky kamarátiť a prečo sa tie pätičky vlastne nemajú rady.

Dnes už viem, že aj keď všetci 3,5-roční synovia mojich kamarátok lyžujú, nášho chlapčeka nemá zmysel nútiť. Každé dieťa má svoj čas, každé na šport dozrie v inom veku.

Keďže sme obaja s manželom lyžiari, tak len dúfam, že syn dozrie skôr, než mu bude 15 rokov. A aby sme tomu trochu pomohli, tak o rok, moje malé zlatíčko, ťa celá peripetia čaká znova.