Ako sme zvládli 12h cestu autom s malými deťmi

Pred dvoma rokmi sme sa sťahovali do nového domova v Holandsku. Niektoré z vás možno už čítali môj skôr napísaný článok o našom živote v zahraničí, ale rozhodla som sa podeliť sa s vami ešte o skúsenosť z našej cesty tam a späť.

Deň D sme dôkladne plánovali, zvažovali sme niekoľko variantov a vzhľadom na naše dve malé bábätká (dcéra mala 3 mesiace a syn ešte nemal dva roky) sme sa rozhodli ísť autom cez noc. Naša cesta bola od začiatku veľmi zaujímavá, teraz sa tomu smejeme, ale tú noc to bolo naozaj náročné.

Na začiatku nás vyviedla z miery nespolupráca GPS navigácie. Neboli v nej totiž mapy Holandska. Pri prvej zastávke sme pod autom objavili nejakú tekutinu. Samozrejme nasledovala hádka, manžel mal za úlohu dať auto pred cestou skontrolovať. Ako inak, zabudol. Napriek tomu sme museli pokračovať a dúfali sme, že ide len o vodu z klimatizácie. Syn odmietal spinkať, sledoval mosty a tunely a vyžadoval našu pozornosť. Dcérka spala a spala. Pri ďalšej prestávke začal syn vracať. Museli sme ho prezliecť a pri tej príležitosti som chcela nakŕmiť aj našu malú. Keďže sme s dojčením bojovali, požiadala som manžela, aby radšej vytiahol fľaštičku na umelé mlieko. Bohužiaľ mu spadla na zem a rozbila sa, naša jediná. Takže sa dcéra musela uspokojiť s prsníkom. Ďakovali sme Bohu aspoň za to. Upokojilo ju to a zase tvrdo zaspala. Syn potom ešte niekoľkokrát vracal, fňukal a sťažoval sa. Auto sa prehrialo, takže sme museli pridať ďalšiu nečakanú prestávku. Ja som za celú cestu nezažmúrila oka, neustále som kontrolovala deti, či dýchajú. Strážila som manžela, aby nezaspal za volantom, a striedala som sa s ním v šoférovaní.

Nakoniec sme šťastlivo dorazili do cieľa. Vyčerpaní, unavení, na pokraji síl. Najspokojnejšia bola dcérka, ktorá naozaj vydržala spať celú cestu a ráno sa spokojne usmievala na svet. Syn sa dopoludnia vyspal a na všetko čoskoro zabudol. Hrôza z cestovania autom na dlhé vzdialenosti vo mne však zostala. Späť som preto zvolila inú stratégiu, leteli sme lietadlom. A urobili sme dobre. Dcérka ju samozrejme opäť celú prespala, syn vydržal 2h v lietadle ako nič, cesta autom z letiska domov bola už čerešnička na torte.

Na záver by som chcela povedať, že obdivujem všetkých rodičov, ktorí sa s deťmi vydajú na takú dlhú cestu autom. Keby som sa rozhodovala dnes, určite by sme autom nešli. A ak sa na nejakú cestu chystáte, prajem vám, aby ste šťastlivo dorazili.