Čie sú tie vajíčka?

Moja prababka bola poloviačka Nemka a v našej rodine sa na Veľkú noc dodržiava nemecký zvyk hľadania vajíčok, ktoré stratil zajačik. U nás sa vajíčka nefarbia spoločne s deťmi, ale mamina ich tajne nafarbí a v nedeľu pred veľkonočným pondelkom, len čo ráno zakikiríka kohút, vyskočí, vezme košík s tajne nafarbenými vajíčkami a vyrazí na lúku. Tu ich ledabolo pohádže a uteká domov zobudiť deti. Tie už vedia, že dnes je deň, keď má zajac deravú krošňu, rýchlo sa oblečú a bez raňajok (to tolerujem, lebo mám celý čas panickú hrôzu z toho, že nám ich nejaký nenechavec pozbiera) bežia na lúku.

Jeden rok, keď som bola ešte dieťa ja, moja mamina urobila všetko tak, ako som opísala, bežala ma zobudiť a vyrazili sme aj s ocinom na lúku. Lenže ouha – na tej istej lúke bola rodinka, ktorá mala zjavne podobný rituál. Maminy sa na seba zúfalo pozreli a my sme sa s dievčatkom pobili o každé vajce. Neskôr, keď som už odhalila, že zajac je v skutočnosti mamina, mi bol príbeh dopovedaný. Maminy nás jednoducho nechali, aby sme zbierali, a potom nám tajne, keď sme sa už s dievčatkom hrali, rozdelili nález pekne pol na pol. Naše rodiny sa dodnes kamarátia, z dievčatka je už pani a na tie vajíčka chodíme spoločne s našimi deťmi.