Šťastná ako nikdy predtým

Konečne som si vôbec uvedomila, že to nie je len nejaký sen, ale realita a že budem mama. V prvom momente som mala myšlienky inde, plakala som, bolo mi zle a bola som úplne bezbranná. Rozhodovala som sa, či interrupciu podstúpiť, alebo či urobiť ten životný krok a bábätko si nechať.

Boli to dlhé dni plné stresu a strachu, že to nezvládnem. Našťastie mám priateľa, ktorý ma podporuje a je mojou najväčšou oporou, za čo mu hrozne ďakujem a som hlavne aj vďaka nemu šťastná ako ešte nikdy.

Samozrejme, že som mala iné plány, ale hneď ako som úspešne dokončila školu, stalo sa to. Vždy som si hovorila, že prvé bábätko chcem tak v 30 rokoch, keď budem mať vlastné zázemie a nejaké našetrené peniaze, auto a všetko okolo.

Mala som možnosť ísť na pol roka pracovať do Nemecka, ale ako sa hovorí: „Človek mieni, Pán Boh mení.“

Preto som sa rozhodla postaviť sa tomu čelom, všetkého sa vzdať a venovať sa len svojmu tehotenstvu, ktoré chcem zdarne dokončiť. Vždy som si priala stať sa matkou a vychovávať svoje dieťa, len by mi nikdy nenapadlo, že to bude takto skoro.

Každopádne som hrozne šťastná, že pod srdcom nosím nový život, je to veľký dar, ktorý si cením, a určite nikdy nebudem ľutovať, že som sa takto rozhodla. Navyše rozhodnutie bolo na mne a ja som si potom zrovnala všetky svoje priority a priklonila sa k bábätku.

Keď som prvýkrát uvidela bábätko na ultrazvuku, tak zo mňa všetko spadlo a ja som mala slzy v očiach, keď mi prvýkrát pani doktorka ukázala moje bábätko, to malé veľké šťastie, ktoré teraz u mňa bude 9 mesiacov bývať. Nikdy nezabudnem, ako sa na každej kontrole krásne vrtí, kope, máva rúčkou, cmúľa si palček, nič na svete nie je viac ako tento okamih!

Navyše ja naivka som si predstavovala, že tehotenstvo je hračka, no pri mojej prvej nevoľnosti, veľkej únave, so zapchatými črevami, boľavými prsiami a pupienkatou tvárou som svoj názor veľmi rýchlo zmenila. Ale musí sa zaťať zuby a jednoducho vydržať.

Konečne som spokojná so svojím životom a nič mi nechýba, mám veľkú podporu ako od priateľa, tak od oboch rodín, za čo som hrozne rada! Inak neviem, ako by som to sama zvládla. Síce som sa najprv bála, ako to rodičia prijmú. Keďže mám dosť prísneho otca, tak sa bojím, aby mi to časom nevyčítal, že som ho sklamala, a hneď tak skoro otehotnela a nedokázala tie ciele, ktoré mi predovšetkým stanovil on.

Vzdať sa aj narodeného bábätka by som nedokázala, podľa mňa je to zbabelosť, ale samozrejme tiež záleží na tom, kto je v akej situácii. Nechcem chodiť na párty, byť každý piatok na bare zlitá a tak, nevidím v tom žiadny zmysel života. Pre mňa je teraz prednejšia moja rodina a hlavne bábätko.

S priateľom si zariaďujeme vlastný byt, do ktorého sa o mesiac nasťahujeme, a ja si pomaly začínam vyhliadať výbavičku pre naše dievčatko. Možno zase všetko vidím príliš optimisticky, ale to k môjmu veku v podstate patrí. Už som si vyskúšala čakať na úradoch, čo za mňa vždy robili rodičia (tie veci, ktoré musia riešiť len oni), takže začínam poznávať ten pravý život a všetka povinnosť je teraz na mne. Musím sa postaviť na vlastné nohy a budovať si svoj vlastný život.

Uvedomujem si, že všetko nemusí byť až také ružové, ale chcem to zvládnuť a dokázať si hlavne sama sebe, že dokážem zo svojho dieťaťa vychovať slušného a poctivého človeka. Dievčatko sa má narodiť vo februári, keď mi už bude 19 rokov.

Zatiaľ som si našla prácu na polovičný úväzok, aby som mala viac peňazí na výbavičku pre bábätko. Plus priateľ zarába, tak sa to dá pekne zvládnuť. Snáď ma šťastie hneď neopustí a ja si budem môcť materstvo užívať naplno…