Aké je to byť mamou v 19?

Naša malá nebola plánovaná, ale vysnívaná. Byť matkou mám jednoducho v krvi, pretože až do svojich 13 rokov som vozila kočíky s bábikami a občas som postrážila susedke synov. Strašne ma to napĺňalo a bola som si istá, že chcem byť mladou mamičkou, nebojte, som úplne v poriadku, ale riadim sa tým, čo cítim. Vždy som vedela, že moje prvé dieťa bude dievčatko, stále som to mala v sebe a nakoniec to tak aj vyšlo.

Moje tehotenstvo, bohužiaľ, nebolo také ľahké – dokopy som bola v nemocnici 3 týždne, raz som takmer porodila v 31. týždni, 3 dni pred Štedrým dňom, keď som aj takto pred Vianocami musela byť v nemocnici na kvapkačke a mať k dispozícii kortikoidy. Pre prípad, že by predsa len náhodou. Našťastie som mala úžasnú pani doktorku, ktorá všetko zastavila a ja som nakoniec prenášala. Preto som potom mala aj častejšie kontroly a viac ma strážili. Na moju psychiku to bola veľká záťaž, ale kvôli bábätku som to musela zvládnuť.

Začiatok tehotenstva som mala tiež dosť pestrý, pretože ma zložila neskutočná únava a mohla som prespať celý deň, ale ani raz som, prekvapivo, nezvracala. Aj keď ma občas dosť nútilo na vracanie.

Vždy, keď sa blížila ďalšia poradňa, neskutočne som sa tešila, kedy zase uvidím drobca, ale aj som sa trochu bála, aby bolo všetko v poriadku. Prvýkrát, keď som bola u doktora, som mala 6+1 týždeň tehotenstva – to už bolo aj srdiečko a ja som videla taký malý „prstienok“, ani som nemohla uveriť, že to je naozaj bábätko. Bola to taká kvapka v mori.

Týždne strašne rýchlo leteli, ja azda od začiatku, odkedy som bola tehotná, som začala nakupovať, mala som tú najväčšiu motiváciu. ♥ Pohlavie bábätka som sa dozvedela tiež skoro – už v 12. týždni tehotenstva – síce pani doktorka na genetike povedala, že to je taký žartovný tip, ale nemýlila sa.

Bola som šťastná čoraz viac. Keď sa blížil termín pôrodu, bála som sa, že to nezvládnem, rodila som v 41. týždni tehotenstva a dcéra bola na mňa aj celkom veľká, pretože ja som drobnej postavy.

Bohužiaľ pôrod nebol podľa mojich predstáv, došla som, nebola som ani otvorená, voda neodtiekla, len mierne bolesti a napriek tomu pani doktorka usúdila, že mi pôrod vyvolá kvôli preneseniu. Ani neviem, prečo som hneď nezasiahla – taký instantný pôrod som nechcela, ale ja koza…

Našťastie ma malá veľmi netrápila, o 8:20 zaviedla tabletku a o 12:51 bola vonku. Až teraz spätne zisťujem, že by som všetko urobila inak. Navyše som rodila na gynekologickom kresle – keď som bola roztrhnutá až k zadnej časti. Takže ma museli pol hodiny šiť do mäsa, to bolo najhoršie, tá bolesť.

Ľutujem, že som nerodila do vody, kde by som mala prirodzenú polohu na pôrod a malá by sa kvôli zlej polohe na gynekologickom kresle nestláčala a celú ma nepretrhla. Pre budúcnosť aspoň viem, ako budem postupovať. Ale na chybách sa človek učí a toto bolo a je naozaj veľké poučenie.

28.2.2017 o 12:51, s 3 500 g a 49 cm sa nám narodila naša dcéra Izabelka. Bol to najkrajší okamih v mojom živote, prvýkrát ju zazrieť, počuť plakať, postupne otvárať očká. Plakala som, aj keď som robila takú drsňačku. Navždy si tento okamih budem pamätať. ♥

Som rada, že priateľ bol so mnou pri pôrode a všetko sme spoločne zvládli. Naša dcéra je pre nás najväčšou motiváciou, šťastím, darom a napĺňa naše srdce až po okraj! ♥ Byť takou mladou mamičkou ma napĺňa a konečne sa cítim šťastná. Človek si v živote musí usporiadať svoje priority a to, čo od života vlastne očakáva. Nikto nemá právo súdiť toho druhého, ak o ňom nič poriadne nevie. Ja si materstvo užívam každým dňom.

Belinka má už pol roka a vidieť tie neskutočné pokroky za celý ten čas, úsmevy, výkriky, to, ako spoznáva svet… ♥ Každá matka by si toto mala vážiť, dieťa je neskutočný dar, ktorý ožiari celú rodinu. Školu som úspešne dokončila, s priateľom máme vlastný byt po babičke, všetko sme si urobili podľa svojich predstáv a žije sa nám krásne, nikdy by som neuverila, že budem mať také šťastie. Ktoré sa ma bude dúfam držať ešte dlho. Pre niekoho je nepredstaviteľné byť mamou v 19, ale keď sa chce, tak ide všetko a dá sa žiť krásny a usporiadaný život.

Ďakujem za prečítanie denníčka a milujte svoje deti, chváľte ich, objímajte, veď ony sú tie, pre ktoré sme ochotní dať celý svoj život.