V čo veríme?

Máte aj vy pocit, že sa všetko deje z nejakého dôvodu? Že existuje niečo medzi nebom a zemou, čo my nevieme vnímať?

Dnes som o tom opäť premýšľala.. Povedala by som, že som sa ešte nerozhodla, v čo verím.. v mojich 27 rokoch to znie bláznivo, ale ja naozaj neviem, či verím v boha (iste, obraciam sa naň, alebo niekam tam, keď ide do tuhého.. ale prečo? pretože okolie ma k tomu v podstate núti, robí to tak 90% ľudí, tak aj ja), alebo v niečo iné.. Mám svoju vymyslenú teóriu, ktorej sa zatiaľ držím.. Podľa môjho názoru existuje niečo medzi nebom a zemou, čo my nedokážeme vnímať. Je tu niekto/niečo, čo riadi naše životy a my sme len bábky.. (pre niekoho to môže byť anjel strážny) ja si vždy predstavím svojho deda, ktorý nad nami drží niekde tu ochrannú ruku..

Dnes som si to pripomenula takto: S deťmi sme boli na oslave narodenín môjho švagra. Manžel prišiel neskôr, pretože bol na firemnej akcii 150km ďaleko od domova. Späť domov sme išli teda každý iným autom, ja s deťmi, manžel sám. Mladší syn už pri ukladaní do sedačky začal plakať. Zo skúsenosti ale viem, že o chvíľu buď zaspí, alebo sa jednoducho jazdou upokojí.. Tentoraz ale plakal celú cestu, plač neprestával, bol čoraz silnejší a neuveriteľne ma znervózňoval pri jazde. Vedela som ale, že mu určite nič nie je, možno môže mať hlad, ale domov to nie je tak ďaleko (cca 5km), musí vydržať. Neviem, ako to máte vy, ale s plačúcim bábätkom v aute teda ja vnútorne šaliem.. Ako každá mamička mám pocit, že musím okamžite zasiahnuť a urobiť niečo pre to, aby neplakal. V tejto chvíli bolo ale dôležité dostať sa rýchlo domov a potom riešiť ďalšie priority dieťaťa. Domov sme išli naozaj rýchlo, aj keď ma stále zdržiavali dve autá predo mnou, ktoré sa nedali predbehnúť a ja som im hystericky šliapala na päty! Pred viaduktom, v ktorom majú prednosť len autá z protismeru, auto predo mnou začalo vchádzať. V tej chvíli sa ale na opačnej strane objavilo auto a vozidlo predo mnou prudko zabrzdilo. Ja som dupla na brzdu a bola som šťastná, že som to ubrzdila! Pár sekúnd na to mi volal manžel. Telefón som počas jazdy zdvihla a pýtala sa, prečo dopekla volá, že nemám čas, dieťa plače, on vie, že šoférujem (veď ide chvíľu za mnou) a ešte som bola otrasená z predchádzajúceho zážitku.. On sa chcel len opýtať, či sme už doma, alebo či sme v poriadku, pretože v dedine medzi obcami za nami sa medzitým stala nehoda, on ňou prekľučkoval, ale zazrel čierne auto a nevedel, či nie je naše. V tej chvíli som si uvedomila, že pri tej nehode sme mohli byť my, pretože ja som naozaj išla ako blázon a mala by som na nehodu „nárok“.. Keď som konečne zaparkovala, rýchlo som vybrala revúceho syna z auta a on okamžite prestal plakať.. Chcel len, aby som ho pochovala, nechcel sedieť v sedačke.. o nič mu nešlo! Hovorím si, mali by sme teraz niekomu poďakovať.. Za to, že sme nehavarovali my.. A hovorím si, syn ešte nikdy takto extra neplakal! Navyše keď sa mu nič nedialo.. ale povedala by som, že dnes najskôr plakal preto, aby som išla rýchlo a nehode ušla.. „Dedo“ nad nami držal ochrannú ruku :) Je to hlúpe takto napísať, ale mal sa zraziť niekto iný.. Vodič bábok to chcel inak.. Takže za nás ďakujem!

Inak tá nehoda sa najskôr zaobišla bez väčšieho zranenia. Boli to asi 3 autá, ale prevažne išlo o plechy.. Aj tak by som to s deťmi nechcela zažiť.. Ďakujem! Ďakujem niekomu/niečomu.. :)

A v čo veríte vy? Máte svoju vymyslenú teóriu, alebo veríte presne tomu, čo niekto niekedy napísal alebo vymyslel? :)