Bilingválne spolužitie v praxi

Spolužitie dvoch ľudí nie je nikdy jednoduché. To máte tie rozhádzané ponožky a bordel všade naokolo, z jej pohľadu, a poschovávané kusy oblečenia a zmiznuté nabíjačky k telefónu, z jeho pohľadu. Žiť s jedným človekom deň čo deň je niekedy naozaj na zbláznenie a potom si k tomu vezmite, že každý partner je možno odniekiaľ inde. Dvaja ľudia vyrastení v inej krajine, s iným jazykom, no a zrazu je o dvojnásobnú zábavu postarané. Jazyk sa človek časom doučí a pochopí, ale niektoré veci jednoducho zostanú.

Koľkokrát by som tak chcela Amíkovi povedať: „Choď do riti, Sašo“ alebo prehodiť niečo vtipné v štýle „preletela okolo sojka práskačka“. „Keď to porovnám s výletom na Kokořín,“ si môžem po vyšplhaní na nejaký ten kopec hovoriť tak akurát sama sebe. V tomto je to jednoducho smola, aj keby tomu rozumel, ako napríklad s tou ritou nemám pochybnosti, že rozumie, ale to zasa nepochopí, prečo mu hovorím Sašo.

Napríklad také vtipy. Ako rada by som Amíkovi povedala taký krásny vtip o Pražanoch a Brňanoch, ako si tak Pražan ide šalinou a je to vlastne ako jazda v električke, len po dedine. Ha, ha, ha, smejem sa tomu ja, dievča z Prahy. Lenže ako to takto preložiť. Nie, nevzdávam sa, už dvanásť rokov sa takto snažím, k Amíkovej hrôze, prekladať české vtipy. Je možné, že k tomu prispieva aj môj problém zapamätať si pointu v češtine, nieto ešte s prekladom, a tak vždy, keď nadšená prídem s vetou: „Mám nový vtip. Tento je naozaj dobrý. To sa zasmeješ!“, odpovedá Amík so zdeseným výrazom: „Nechceš ho povedať svojej mame? Čo takto zatelefonovať bratovi?“ Ale ja to nevzdávam a prekladám ďalej.

Takže u nás doma klasické hlášky typu „zatvorte oči, odchádzam“ alebo vtipy o Brňanoch veľmi neletia, čo však letí, sú somarinky. Je neuveriteľné, ako rýchlo sa Amík naučí hocijakú blbosť.

Pred pár rokmi som mu, ja hlúpa, povedala o tej idiotskej pesničke o Ančí, ako jej tancujú tie kozy. Neviem, čo ma to vtedy napadlo, asi som sa mu snažila priblížiť svoje dospievanie. A tak sa stalo, že nielen že som touto tuposťou trpela vo svojich predpubertálnych rokoch, keď sa tomu rehotal každý desaťročný chlapec, ale on mi to teraz spieva aj Amík. No jeho variácie sú vždy parádne: „Ančo kozy ukáž, dadadá kozy veľké,“ rehoce sa sám sebe a svojej vtipnosti.

Nikdy nezabudnem na ten moment, keď Amík počul tú príšerne vtipnú veršovačku o strede, áno, hovorím o „Středa je ho tam třeba“. No bude to už nejakých 5, 6 rokov a stále to ešte nezvládol na 100 percent, čo mu však vôbec nebráni v tom, aby sa o tento vtip pokúšal stále a stále dokola. Vždy, keď mám pocit, že s novou variáciou už nemôže prísť a že sa to už konečne naučí, tak ma niečím prekvapí. Ležím si v posteli a čítam si. Zrazu na mňa hupne Amík a s vilným výrazom v tvári: „Je štvrtok.“ Ja: „No, a čo??“ „Štvrtok, predsa, chápeš, nie?“ Ja: „Nechápem.“ „Ako ŠTVRTOK,“ rehoce sa pri tom Amík, príšerne natešený, ako sa mu to podarilo. „Jaj, ty myslíš stredu, no tak to si musíš ešte týždeň počkať.“ Alebo sa ku mne nečakane pritúli a s víťazoslávnym výrazom, teraz som to naozaj zvládol: „Strýko treba.“ „Čo?? Aký strýko?“ Amík má ale vytrvalosť, nenechá sa pomýliť a stále sa snaží. Po každom neúspechu si mrmle pre seba „středa je třeba, středa ho tam je třeba, středa ho chci, středa sexovat.“

Ako vidno, chlapi majú rovnako dementný zmysel pre humor, nech žijete, kde chcete.

mamazavodou.blogspot.com

https://www.facebook.com/Mamazavodou/